O vzácnu bránu sa dnes nikto nestará
O vzácnu bránu sa dnes nikto nestará - Pamatnik1
Na Svoradovej ulici, medzi domovom dôchodcov Ohel David (č. 11) a internátom Svoradov (č. 13), stojí kamenná brána, za ktorou sa začínajú schody vedúce po pomerne prudkom svahu na Škarniclovu ulicu. Schody vznikli v tridsiatych rokoch 20. storočia v súvislosti s výstavbou najmladšieho - východného - krídla vysokoškolského internátu Svoradov, podľa projektu architektov Františka Floriansa a Gabriela Schreibera.
Od 17. storočia stál na mieste internátu a blízkej Hodžovej školy kaštieľ (kúria, palác) palatína a dedičného župana prešporskej župy grófa Pavla Pálffyho. Začali ho stavať v roku 1637. Na jeho stavbe sa zúčastnili najvyhľadávanejší stavitelia a dekoratéri talianskeho pôvodu. Vrchol slávy zažil objekt v 30. rokoch 18. storočia, keď bol rezidenciou uhorského miestodržiteľa, neskoršieho manžela Márie Terézie a budúceho rímskeho cisára nemeckého národa Františka Štefana, kniežaťa z Lotrinska.
Potom začala sláva kaštieľa upadať. Pálffyovci žili radšej v iných svojich rezidenciách, zastaraná prešporská kúria nevyhovovala požiadavkám barokového prepychu. Ani rozsiahla terasová záhrada, ktorá sa rozprestierala až k terajšej Zochovej a Pilárikovej ulici, už nebola udržiavaná ako prv. Panské sídlo sa postupne menilo na hospodársky dvor. Po zrušení poddanstva (1848) a zákona o nescudziteľnosti pôdy sa Pálffyovci rozhodli svojich majetkov v bezprostrednej blízkosti vtedy už požiarom ruinovaného Hradu vzdať. Za vysoké odškodné sa ich bývalé poddanské obce Zuckermandel, Schlossgrund (teraz Židovská, Mikulášska, Beblavého) a Schlossberg (Zámocká a okolie) stali územím mesta.
Devastovaný palác spolu so zázemím predali súkromníkovi, od neho majetok neskôr kúpilo mesto. Z kniežacej a skoro cisárskej rezidencie sa stala kasáreň, v hospodárskych priestoroch žila v nevyhovujúcich podmienkach mestská chudoba. Nádvoria zaplnilo množstvo provizórne postavených chatrčí. V takých chudobných pomeroch sa v jednom z domkov pri nádvorí narodil v roku 1858 v rodine z Moravy prisťahovaných nádenníkov neskorší geniálny sochár Johann Fadrusz.
Ako kasáreň prežil kaštieľ prvú svetovú vojnu (Pálffykaserne, Pálffylaktanya). Napriek snahe niekoľkých pamiatkarov a historikov palácový komplex zachovať a využiť pre kultúrne ciele - napríklad ako sídlo Mestského múzea - sa vedenie mesta rozhodlo objekty predať, pozemky rozparcelovať. Renesančno-barokový palác bez milosti postupne zbúrali. Bez akejkoľvek dokumentácie nenávratne zanikli sály s bohatou štukovou a maľovanou dekoráciou, ktoré by dnes boli klenotom mesta. Kamenné architektonické články sa rozpredali, zničili, s malou výnimkou dvoch brán. Z budov ostalo len zázrakom zachované záhradné krídlo. Na jeho mieste mal už stáť internát pre študentov rabínskej školy, ktorá stála naproti na Zámockej ulici. Len nedostatok financií znemožnil jeho výstavbu.
Vznikli nové ulice: Svoradova (pôvodne Schreiberova) a Škarniclova, a medzi nimi dve otvorené schodiská. Jedno z nich nesie od 90. rokov pomenovanie „Soferove schody". To druhé, pri Svoradove, nemá meno.
Ostenie pôvodnej reprezentačnej vstupnej brány druhotne osadili na múr paláca, za ktorým zachovali časť klenby zo 17. storočia s pôvodnou dekoráciou. Torzo stavby upravili ako priechodný pavilón, ktorým prechádzali schody otvoreného schodiska. Dnes je pavilón pojatý do obnovenej a doplnenej časti paláca a schodisko odklonené za jeho obvodový múr. Druhá kamenná brána stála pôvodne kolmo na vozovku v miestach, kde dnes Škarniclova ulica vyúsťuje na Zámockú. Jej situáciu pomerne dobre vidno na fotografiách z 30. rokov (Hofer). Brána bola priechodom v múre, ktorý navzájom oddeľoval stiesnený priestor medzibránia od nádvoria pred reprezentačným vstupom do vlastného paláca. Múr mal možno aj fortifikačnú funkciu. Či v ňom boli aj strieľne, to sa už nedá zistiť. Klenák nad oblúkom brány je ozdobený zriedkavým motívom pripomínajúcim padajúce mince, ojedinelý je štít nad bránou v tvare kruhového segmentu, zavŕšený troma kamennými guľami.
Pred viac ako 70 rokmi bránu rozobrali a znovu postavili pri Schreiberovej (Svoradovej) ulici. Ostala majetkom mesta. Napriek tomu sa o vzácny relikt architektúry celé desaťročia nikto nestará. Z rímsy nad štítom už pred viac ako desiatimi rokmi jeden kamenný článok vypadol a stratil sa. Iný článok je nebezpečne uvoľnený. K degradácii historickej architektúry brány zo 17. storočia prispievajú najmä náletové dreviny, ktoré sa zakorenili do spár medzi jednotlivými článkami. Svojimi koreňmi rozrušujú tmelivo a roztláčajú kamenné články od seba. Voda a mráz im pritom výdatne pomáhajú.
Štefan Holčík
FOTO - autor