Krásne korčuľovanie je Popoluškou
Už viac než storočie je krasokorčuľovanie symbiózou umenia a športového výkonu. Ľudia vždy sledovali s uznaním povinné i voľné jazdy, skoky, piruety i tance. Zanedbateľné neboli a nie sú ani pohľady na estetické umenie krásnych víl a urastených švihákov.
Preto sa tomuto starému športu voľakedy hovorilo - krásne korčuľovanie. Bol to, a ešte aj stále je, druhý najsledovanejší zimný šport sveta. Žiaľ, u nás sa v minulých rokoch zosunul z výšin do úlohy Populušky. Podmienky, a tým aj výsledky sa roztopili ako čokoláda na slnku. Svet na korčuliach, divadlo zážitkov a naše bohaté tradície budú potrebovať najkvalitnejších majstrov, aby nasmerovali všetko do starých pevných a úspešných koľají.
Reč je o veľmi starom športe. Začiatky kostených korčulí sa pripisujú Dánsku, kde sa našli zmienky už v roku 1134 a tam i v okolitom území slúžili na dopravu i zábavu. Aj u nás pri Trnave sa našli vraj až päťtisícročné korčule, azda aj prvé na svete, ktoré máme v múzeu. V Bratislave, vtedajšom Prešporku bolo prvé verejné klzisko priam v centre mesta, na Zochovej ulici, kde je budova starého rozhlasu. Bol to prvý zrod podmienok pre našich budúcich majstrov, olympijských medailistov Karola Divína, Ondreja Nepelu a Jozefa Sabovčíka. Koľko len slávy priniesli nášmu mestu. Ich zásluhou, ale aj predchodcov a nasledovníkov bolo krasokorčuľovanie najúspešnejším individuálnym zimným olympijským športom Slovenska.
Jeho zrod má historický dátum 14. 9. 1871, keď noviny Pressburger Zeitung napísali, že vznikol prvý Pressburger Eislaufclub. Bolo to 129 rokov po založení prvého klubu sveta v Edingurgu. Rozvoj tohto športu bol taký prudký, že sa roku 1891 dostal do školských osnov. Bratislava mala už vtedy 9 prírodných, udržiavaných klzísk. Boli najmä pri hostincoch a cukrárňach, kde sa našli aj prví sponzori. Zo všetkého sa vyvinula bujará zábava pre pánov.
Pred prvou svetovou vojnou mal roku 1911 Londýn prvú umelú plochu, Bratislava roku 1941 v priebehu druhej. Tu sa uchytila generácia, ktorá silno ovplyvnila históriu. Prvými pretekármi boli v Bratislave J. Šturm, zo žien F. Kalenčíková a pár Melišková-Bachratý. Na majstrovstvách Slovenka 1942 však zažiarili: L.Trebatický, P. Čanky, J. Lojkovič, E. Skákala, I. Mauer. Záujem bol taký veľký, že tréneri ako J. Mrázková, J. Dulková, J. Golonková, V. Suchánková, H. Múdra, J. Jesenský, J. Lojkovič, V. Gonda a ďalší mali zverencov, koľko chceli. Motivovali ich úspechy našich troch menovaných mušketierov, ale aj Filca, Drahovej, Grožajovej, Ďurišinovej, Skotnických, Walachovskej s Bartosievicsom a ďalších.
Posledným mohykánom s medailou veľkého podujatia bol roku 1986 na ME v Ženeve J. Sabovčík. Odvtedy strmý pád po naklonenej rovine. V hlavnom meste máme len dva slabé kluby, KŠK Bratislava a ŠKP Bratislava. Vzhľadom na históriu priam trestuhodné.
Jozef Kšiňan, Igor Mráz
(Pokračovanie nabudúce)