Kostol uršulíniek bol pôvodne modlitebňou

Vo východnej časti mesta, medzi kláštorom františkánov a Laurinskou bránou, na miestach dnešného kláštora uršulíniek, Klobučníckej, Uršulínskej a Nedbalovej ulice, žili v stredoveku a ranom novoveku menej majetní občania mesta, najmä remeselníci.

V porovnaní s Ventúrskou, Panskou či Michalskou ulicou alebo Hlavným námestím to bola pomerne chudobná štvrť. Od polovice 16. storočia bolo mesto skoro výlučne v rukách protestantov. Len okolo rezidencie arcibiskupa bola enkláva verných pápežovi.

Po postavení modlitebne nemecky hovoriacich evanjelikov (1638) sa ukázala potreba modlitebne aj pre evanjelikov slovenskej a maďarskej národnosti. Postavili ho tesne pri mestských hradbách za záhradou františkánskeho kláštora na mieste staršieho meštianskeho domu. Jednoduchý jednoloďový kostolík, dostavaný v roku 1658, mal nad priečelím aj vežu s vlastnými zvonmi. V susedstve kostola sa dodnes zachovali časti staršieho objektu (pravdepodobne zo 16. storočia).

V júli 1672 museli evanjelici kostoly odovzdať vrchnosti. Menší z nich dostali uršulínky, ktoré sem prišli z Viedne. Postupne získavali susedné objekty a na ich mieste vyrástol rozsiahly kláštorný areál. Jeho stavebný vývoj sa zavŕšil v období medzi dvoma svetovými vojnami. Zariadenie kostola, ako aj dnešná forma veže sú až z 18. storočia.

Pri „modernizácii“ kostola, ktorý je zasvätený loretánskej Panne Márii, pred rokom 1990 z neho vyhodili originálne opukové dlaždice (znovu použité v kaplnke sv. Barbory v Grassalkovichovom paláci) a zo stien odstránili obrazy rádových svätíc. Zachovaná, našťastie, ostala kamenná pokladnička pri vchode, pochádzajúca ešte z obdobia evanjelikov, s nápisom a datovaním 1659.

Zabudnutou pamiatkou na stene lode kostola je kamenná pamätná tabuľa od sochára Alojza Rigeleho z roku 1923, venovaná pamiatke všestranne umelecky nadaného kňaza pátra Feliciána Jozefa Móczika, ktorého zavraždil psychicky narušený atentátnik v roku 1917.