V pomníku je uložená schránka s listinou

Každá vojna prináša so sebou padlých a ranených. Padlí vojaci sú obyčajne pochovaní na mieste svojho skonu, ranených prevážali na miesta mimo bojovej línie. Aj tí však často na následky poranení skôr či neskôr v lazaretoch umierali, najmä ak sa k ich poraneniu pripojila ešte aj iná nákaza.

Počas mnohých storočí histórie mesta Prešporka, od roku 1919 Bratislavy, zahynulo aj na jeho území vo vojnových udalostiach množstvo vojakov aj nevojakov. Ich hroby zo starších období sa zachovali len výnimočne. Či to boli hroby nepriateľov alebo obrancov, to v minulosti ani veľmi nerozhodovalo.

Hroby vojakov francúzskej Napoleonovej armády, ktorí padli v roku 1809, boli dlho označené kamenným pomníkom. Stratili sa až po rozdelení pozemkov v Petržalke na záhrady. Zachovaný je spoločný hrob padlých pruských vojakov z roku 1866 v lese nad Kramármi. Hroby vojakov z prvej svetovej vojny sú roztrúsené po viacerých cintorínoch na území dnešnej Bratislavy. Viaceré zanikli, najmä pri likvidovaní cintorínov na Blumentáli a na Tehelnom poli. Celé polia hrobov obetí prvej svetovej vojny na cintoríne pri Slávičom údolí sa po rokoch považovali za „neobnovené“ a „neudržiavané“, preto ich zrušili, a na ich mieste pochovali ďalších zosnulých.

Mesto Bratislava sa po prvej svetovej vojne rozhodlo zvečniť pamiatku svojich zosnulých synov, najmä tých, ktorí sa z bojiska nevrátili, spoločným pomníkom. Vybrali čistinku nad vinohradmi, odkiaľ bol na mesto úžasný výhľad. Na terase pod vrcholom Murmanovho kopca vyrovnali terén a v jeho strede postavili podľa projektu tunajšieho rodáka architekta Franza Wimmera dôstojný pomník.

Monumentálny pomník je stvárnený ako predimenzovane veľký sarkofág symbolicky obsahujúci pozostatky padlých. Podobné pomníky, niekedy označované ako kenotaf, sa po prvej svetovej vojne stavali aj v iných európskych metropolách. Tento bratislavský je dielom sochára Alojza Rigeleho. On sám bol počas vojny narukovaný, dostal sa však včas domov. Obrovská kamenná schránka (300 x 300cm, výška 215 cm) spočíva na telách štyroch kamenných levov, ktorí nesú jej nárožia. Postavy levov sú vysoké 60 cm, rozšírený sokel pomníka má pôdorys 560 x 560 cm a je vysoký 50 cm.

Vhodného materiálu bolo po prvej svetovej vojne málo a bol mimoriadne drahý. Na vybudovanie pomníka druhotne použili tvrdú žulu alpského pôvodu, ktorú získali z rozobratého podstavca zničeného súsošia Márie Terézie (stálo od roku 1897 na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra). Na niektorých návštevníkov dnes pôsobí vandalmi stále poškodzovaný pomník ako nedokončený. Pritom jediné, čo chýba, sú obrovské vence. Či už zo živého materiálu, alebo bronzové, majú byť zavesené na kamenných konzolách, ktoré vyčnievajú v strede každej strany kamenného bloku. V pomníku je uložená kovová schránka, ktorá okrem zakladacej listiny a spomienkových predmetov obsahuje aj listinu s oslavnou básňou na počesť padlých hrdinov, ktorú napísala sestra projektanta Dora Wimmer. Pamätník odhalili v roku 1925. Impozantný pomník je tak výrazný, že všetky nápisy sa javili zbytočné. Jedine letopočty 1914 a 1918 a vojenský kríž medzi nimi pripomínajú udalosti prvej svetovej vojny.

Po zmene režimu sa pozemok okolo pomníka stal neuváženým rozhodnutím štátnych orgánov súkromným majetkom. Napriek tomu, že bol pred znárodnením majetkom mesta a že je verejným priestranstvom s kvalitnou parkovou úpravou a kamennými lavičkami. Výhľad na mesto však postupne zaniká. Je pravda, že pomník nemá vytýčené nijaké ochranné územie. Orgány pamiatkovej starostlivosti ani stavebný úrad zrejme nezaujíma, že povoľovaním nevhodne vysokých stavieb na susedných parcelách znevažuje pamiatku padlých v prvej svetovej vojne, ani že znehodnocuje architektonický zámer tvorcov tohto pietneho miesta.