Na návšteve u obchodníka Ramhartera

Prší. Po uliciach sa ponáhľajú ľudia s roztiahnutými dáždnikmi a vysoko vyhrnutými goliermi kabátov. Kto nemusí vyjsť von, sedí radšej doma medzi svojimi štyrmi stenami. Pouličné lampy len slabo osvetľujú tento jesenný podvečer. Zvony na starej veži odbíjajú večernú hodinu.

Na bráne, ktorú dnes zavreli akosi príliš skoro, ktosi zazvoní. Dnu sa ozvú tiché náhlivé kroky, brána sa otvára. Schodište je jasne osvetlené. Keď príde návštevník na poschodie, ozvú sa slová: „počkajte, prosím, chvíľku!" V tmavej izbe sa ozve šťuknutie vypínača a jasné teplé svetlo z dvoch elektrických žiaroviek v mliečnych sklenených guľách, zaplaví izbu. To je izba! Je to svet sám pre seba, keď sa zavrú dvere, a v príjemnom osvetlení všetky denné starosti, ktoré otravujú dušu, vytlačí príjemný pocit pohody medzi týmito štyrmi stenami.

Jedna stena. Celá jej šírka a výška je zakrytá vysokou bielou knižnicou. Knihy, veľmi veľa kníh. Vo dvoch radoch. Klasika aj moderna, básne aj dráma, filozofické, ako aj kritické diela, romány či učebnice, všetko v prehľadnom systéme - kultúrny poklad vysokej hodnoty - odraz duše hľadajúcej krásu a poznanie.

Naproti je užšia stena: pri nej stojí pohodlná sofa s mäkkými vankúšmi, pred ňou stolík. Na ňom pripravené zákusky a žiariace červené víno. Na pozdĺžnej stene jemné záclony na oknách a pred nimi písací stôl zaprataný knihami. Medzi oknami stojí otvorené krídlo. Na stenách visí len niekoľko obrázkov v tenkých rámoch: portréty slávnych básnikov a hudobných skladateľov. Podlaha je prikrytá mäkkým kobercom. V tomto priestore sa čas vrátil o storočie späť. Pokoj a pohoda tu vyžaruje z každého predmetu. „Smiem zhasnúť?"

Obe jasné žiarovky pod bielym plafónom zhasnú. Ostáva svetlo malej lampy na písacom stole, ktoré nesmelo ožaruje len svoje najbližšie okolie - vzdialenejšie predmety sa ponorili do záhadného pološera. Z krídla sa uvoľnili prvé tóny. Chopin a Schubert, Beethoven a Čajkovskij, Liszt a Schumann. Celý zážitok sa zdá byť sladkým zasnením. A do tohto zasnenia naraz preniká cinknutie zvončeka, ktorý akoby zaznieval zo šťastného detstva.

Temným priestorom nepočuteľnými krokmi kráča rozprávková postava. Na hlave má trblietajúcu sa korunu, zahalená je do širokého mäkkého plášťa. Plecia má zakryté dlhými zvlnenými vlasmi zlatožltej farby slnečných lúčov. Snehobielymi rúčkami sype pred seba ruže, ľalie, fialky a nezábudky. Po nimi vystlatej cestičke prichádzajú princ a princezná k láskavej víle, ktorá im spája ruky... Tichučko monotónne znie hudba, stará mama rozpráva rozprávku a deti ju s napätím počúvajú - rozprávku so šťastným koncom.

Zvon z blízkej veže oznamuje, že čas pokročil. Je neskoro.

Z knihy Pressburger Interieurs od Elsy Grailich
preložila a upravila Gabriela Holčíková

U starých Prešporákov