V záhradnom pavilóne je stolárska dielňa
V roku 1776 sa stal hlavou katolíckej cirkvi v uhorskom kráľovstve, prímasom, ostrihomským arcibiskupom, kardinál Josef Batthyany (1727 Viedeň - 1799 Prešporok). Pochádzal z uhorskej grófskej rodiny so sídlom vo Viedni, jej majetky sa nachádzali na uhorsko-rakúskom pohraničí, v tesnej blízkosti uhorského hlavného mesta Prešporku.
S funkciou ostrihomského arcibiskupa získal titul kniežaťa. Staré sídlo arcibiskupov v Prešporku, stredoveká budova z 15. storočia, prestavovaná skoro za každého ďalšieho arcibiskupa, nevyhovovala požiadavkám reprezentácie nového arcibiskupa. Dal ju zbúrať a na jej mieste postaviť nový Primaciálny palác (dokončený 1781). Za mestom mal ďalší - nedávno rozšírený letný palác v rozsiahlom parku (teraz je palác sídlom úradu vlády).
K majetkom arcibiskupstva patrilo poddanské mestečko Pischdorf, Püspöki, terajšie Podunajské Biskupice. Tam kardinál kúpil starú kúriu Palugyayovcov, ktorá už voľakedy dávno predtým patrila arcibiskupstvu. Aj tú dal zbúrať a na jej mieste postaviť menší palác. Za ním bývala záhrada s gaštanovými alejami, pod ktorými stáli kamenné alegorické sochy. Možno to boli staršie sochy, prenesené z parku pri prešporskom letnom paláci. Záhrada pri kaštieli v Biskupiciach bola stromovou alejou spojená s inou na brehu Dunaja oproti parku kaštieľa v Rusovciach. Tam, v polohe Mogyorós, teraz Lieskovec, dal arcibiskup Batthyany zriadiť rozsiahly park so skoro štvorcovým pôdorysom, v strede ktorého na ploche akéhosi mysleného „námestia“ dal postaviť po roku 1780 záhradný pavilón.
Projekt na postavenie Primaciálneho paláca dodal viedenský architekt Melchior Hefele. Kardinál bol zrejme natoľko pokojný s jeho dielom, že mu dal vypracovať aj projekt na postavenie záhradného pavilónu v terajšom Lieskovci. Okrem tanečnej sály vraj v ňom bolo aj osemnásť miestností, z ktorých niektoré boli v roku 1783 vymaľované vtedy veľmi populárnymi „čínskymi“ motívmi. Pri malom rozsahu zachovanej stavby si sotva možno predstaviť, kde by sa bola toľká nádhera vošla.
V čase, keď kardinál Batthyany budoval svoje paláce, preniesol cisár a kráľ Jozef II. kráľovskú rezidenciu a hlavné mesto do Budína. Kardinál s mnohými z Jozefových reforiem nesúhlasil (najmä nie s Tolerančným patentom), ani prenesenie hlavného mesta inam nechcel akceptovať. Želal si byť pochovaný v arcibiskupskej krypte pod kaplnkou svätého Jána Almužníka pri prešporskom Chráme svätého Martina. Jeho nástupcovia sa však presťahovali natrvalo do Ostrihomu, jeho tunajšie paláce nepotrebovali.
Park v lieskovom háji zanikol, neskôr ho rozparcelovali ako poľnohospodársku pôdu. Záhradný pavilón spustol, umelecky vyrezávaný nábytok odviezli, nádherne vyzdobené sály premenili na sklady, sýpky. Veľké okenné otvory zamurovali. Na parketách tanečnej sály sa sušila kukurica. Po kamennom schodišti prestali chodiť návštevy arcibiskupa, zablatili a poškodili ich poľnohospodárski robotníci. Po prvej svetovej vojne postavili okolo bývalého letného paláca - záhradného pavilónu - rad obytných a hospodárskych stavieb.
Palác slúžil ako sýpka ešte aj po „nežnej“ evolúcii. Je súkromným majetkom. Teraz je v ňom obchod a stolárska výrobňa.
Vonkajšie fasády pavilónu v Lieskovci sú svojim členením voľnou replikou vnútorných stien Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca. Na rozdiel od interiérov sú pomerne dobre zachované a dali by sa ľahko reštaurovať do pôvodného stavu. Obnoviť sa dá aj kamenné schodište, pod vápennými nátermi sa určite zachovali aj fragmenty pôvodnej výmaľby izieb. Stálo by za to túto historickú architektonickú pamiatku viedenského klasicizmu na území uhorského kráľovstva zachrániť. A to aj napriek tomu, že ju pamiatkari „zabudli“ (alebo nechceli?) zapísať do zoznamu pamiatok na Slovensku.
