Riaditeľstvo Dynamitky pripomína kúriu
V druhej polovici 19. storočia bol Prešporok provinčným pohraničným mestečkom uhorského kráľovstva. Tradície bývalého hlavného mesta kráľovstva však vôbec nevybledli a tradícia bývalého jediného uhorského priemyselného centra bola stále živá. Po manufaktúrach 18. storočia sa začali rozvíjať malé strojárske podniky.
Zdalo sa, že koniec sľubného rozvoja nastal po prehratej prusko-rakúskej vojne, ktorá zasiahla aj širšie okolie mesta (1866), a po spojení Budína s Pešťou (1873), kde sa potom koncentroval uhorský priemysel. No našli sa aj investori, ktorý si vybrali na uplatnenie svojich podnikateľských ambícií práve Prešporok.
Jedným z nich bol geniálny švédsky vynálezca a priemyselník Alfred Nobel (1833 - 1896). Ten vedel, že stredná Európa bude dobrým odbytiskom pre jeho výrobky, trhaviny, ktoré nevyrábal len pre vojenské účely, ale najmä pre použitie v banskej technike. Baní, ktoré mohli mať záujem o jeho trhaviny, bolo v habsburskej monarchii dosť. V menšej miere vyrábali jeho závody aj umelé hnojivá, vo vtedajšej Európe novinku v poľnohospodárskej výrobe, a iné chemické výrobky.
Prešporok bol výhodne situovaný na Dunaji, ktorý bol významnou nákladnou dopravnou tepnou. Na začiatku 20. storočia sa uvažovalo vybudovať plavebný kanál spájajúci prešporskú priemyselnú zónu s hlavným tokom Dunaja, aby sa tovar nemusel prekladať z vlakov. Bolo tu aj praktické napojenie na jestvujúce železničné trate. Areál pre budúcu Nobelovu továreň „Dynamit“ (založenú 1873) vybrali pomerne ďaleko za mestom smerom na Raču, pri hlavnej železničnej trati, ktorou sa dali dovážať suroviny a výrobky ľahko dopravovať do Budapešti, aj do Viedne. V továrni sa začalo pracovať v roku 1875. Poskytla prácu niekoľkým stovkám robotníkov. Za plotom továrne veľmi rýchlo vzniklo aj robotnícke sídlisko. Už v roku 1910 tadiaľto viedla aj trať električky, ktorá spájala túto časť s centrom mesta.
Nobelov podnik sa v roku jeho smrti 1896 zmenil na akciovú spoločnosť Dynamit-Nobel. Akciová spoločnosť pokračovala vo výrobe pôvodných výrobkov. Po prvej svetovej vojne, keď trhaviny nemali príliš veľký odbyt, postavili na rozšírenom areáli spoločnosti cukrovar (stavala ho firma Pittel und Brausewetter), jeden z najväčších na Slovensku, ktorý sa špecializoval na výrobu kryštálového cukru.
Po vzniku akciovej spoločnosti bolo treba vybudovať nové priestory riaditeľstva, obchody, kasíno so spoločenskými priestormi. Pri železničnej trati za stanicou Bratislava - Predmestie sa zachovala obytná budova, ktorá obsahovala aj kancelárie, z konca 19. storočia. Je postavená vo vtedy obľúbenom novorokokovom slohu so štukovými ornamentmi nastupujúcej secesie. V rokokovej kartuši nad vstupným portálom je monogram spoločnosti: DN. Dôkladne a s citom čerstvo opravená prízemná stavba s barokovými štítmi pripomína vidiecke šľachtické kúrie či radnice v malých mestečkách monarchie.
Autor stavby nie je známy, pravdepodobne to však bol prešporský architekt Alexander Feigler. Pred niekoľkými desaťročiami, keď znárodnený podnik niesol meno Juraja Dimitrova, vzniklo neďaleko stavbičky nové sídlisko. Uvažovalo sa aj so zbúraním tohto historického objektu, tak, ako zbúrali celý bývalý cukrovar. Zachránený objekt treba právom považovať za jednu z historických pamiatok Bratislavy.
