Šampanské bolo drahé aj v 19. storočí

V prešporskom palugyayovskom hoteli Zum grünen Baum, ktorý sa mal neskôr stať Carltonom, ponúkali v 19. storočí najmä víno z vlastných palugyayovských pivníc. Okrem vína domácej produkcie to boli aj drahé vína dovážané zo zahraničia.

Hoteliér pán Jakub Palugyay, syn schudobnenej zemianskej rodiny, začínal údajne ako kuchár. Neskôr si prenajal hotel s reštauráciou v bývalom hlavnom meste uhorského kráľovstva a dokázal z neho urobiť zlatú baňu. Zlato nedržal doma pod posteľou, ale investoval ďalej. Od pôvodného majiteľa prenajatý hotel kúpil, postavil si palác s nájomnými bytmi na Hlavnom námestí presne oproti Starej radnici.

Vybudoval hlboké a dlhé pivnice na skladovanie vína pod kopcom, na ktorom stojí od konca 17. storočia Kalvária a odtiaľ železnicou vyvážal prešporské víno do celej Európy. Výber miesta pre jeho vinársky podnik nebol náhodný. Pivnice ležali za palácovou stavbou, využívanou dnes ministerstvom zahraničných vecí, ktorá stála len na šírku cesty od vtedajšej železničnej stanice. Palác s pivnicami aj železničná stanica stáli za colnou hranicou mesta. Ušetrilo sa tak clo, ktoré by inak musel pán Palugyay zaplatiť mestu za vývoz tovaru.

Z pivníc na stanicu bolo vybudované podzemné potrubie, ktorým sa dalo víno plniť do sudov priamo na peróne. V hoteli Zum grünen Baum" (U zeleného stromu) ponúkali aj viaceré druhy šampanského. To Palugyayovci nevyrábali, ale kupovali. Ako svedčí zachovaný účet z hotela zo 60. rokov 19. storočia, šampanské nebolo lacné. Na účte sa neuvádza značka vypitého šumivého vína, ale možné je, že bolo domácej produkcie.

V Prešporku sa totiž vyrábalo šampanské už od roku 1825. Firma Fischer und Schönbauer získala za svoje šumivé víno (Schaumwein) ocenenie s medailou vo Viedni v roku 1835 a zlatú medailu aj na uhorskej výstave v roku 1846. Až po Fischerovi a Schönbauerovi začala vyrábať šampanské aj firma J. E. Hubert. Napriek tomu sa doteraz udržiava legenda, že firma Hubert bola prvým výrobcom šampanského v Prešporku. Hádam preto, lebo firma Fischer zanikla skôr ako znárodnením. Firmu J. E. Hubert komunisti 1948 znárodnili, ale ďalej vyrábali šampanské pod pôvodnou značkou.

Johann Fischer, ktorý sa právom v druhej polovici 19. storočia hrdil, že je majiteľom najstaršej továrne na šampanské v Uhorsku, bol šľachticom a pred priezvisko si smel písať „von". Mal titul cisársko-kráľovského dvorného obchodníka s koloniálnym tovarom (Spezerey) a vínom. Svoj tovar dodával aj do paláca arcikniežaťa Friedricha (teraz Prezidentský palác). Jeho potomkovia sa už obchodu ani výrobe šampanského ako hlavnému zdroju zárobku nevenovali.

Johann Fischer (syn) s manželkou rodenou Jurenákovou a s mnohými deťmi (najmä dcérami) obývali obrovský pôvodný byt grófa Csákyho v jeho bývalom paláci na Panskej ulici (vtedy Langegasse, resp. Szilágyi Dezsö utca) oproti Chrámu svätého Martina. Na konci 19. storočia bol majiteľom paláca knieža Sulkovsky.

Fischerova dcéra Margaréta (1887-1985) ako súkromná študentka študovala pred prvou svetovou vojnou na tunajšej Alžbetínskej univerzite, kde ešte vtedy žena ako riadny študent nemohla študovať. Neskôr sa stala manželkou hudobného skladateľa a regenschoriho bratislavského dómu Alexandra Albrechta. Pred rokom 1945 učila na nemeckej ľudovej škole. Jej syn profesor Ján (Hansi) Albrecht bol posledným v Bratislave žijúcim potomkom von Fischerovcov (zomrel 1996). Spolu so svojimi predkami je pochovaný v hrobke von Fischerovcov na Ondrejskom cintoríne, ktorú v rámci „modernizácie" cintorína v šesťdesiatych rokoch výnimočne nezničili.

Neďaleko je hrob, v ktorom odpočíva posledná v Bratislave žijúca členka rodiny Hubertovcov. V päťdesiatych rokoch sa ako vdova živila ako predavačka v Antikvariáte na Sedlárskej ulici, od vojny bývala v podnájme u priateľov, zomrela v úplnej chudobe.

Pán Johann Fischer rozdával svojím priaznivcom (alebo skôr priaznivcom svojho šampanského) v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia reklamný lístok pohľadnicového formátu s nemeckým textom na jednej a s francúzskym textom na druhej strane. Lístok bol výrobkom tlačiarne firmy H.Engel und Sohn, Wien, Wollzeile 1. Dnes patrí k vysloveným bratislavským raritám. Nedávno sa objavil v ponuke antikvariátu v Hamburgu.

Štefan Holčík
FOTO - archív