Kühmayerova pohľadnica bola reklamou

Pohľadnice vznikli niekedy po roku 1870 z obyčajných korešpondenčných lístkov pridaním obrázku. V Prešporku sa začali používať až v deväťdesiatych rokoch. Poštová správa rozhodla, že rovnako ako na vtedajšom korešpondenčnom lístku, treba platiť poštovné (nalepovať známku) podľa počtu napísaných slov.

Ak chcel niekto zaplatiť len základný poplatok, nemusel napísať nič okrem adresy. Preto bola spočiatku celá zadná strana obrázku rezervovaná len pre adresu, nič iné sa tam nepísalo.

Adresát mal toľko rozumu, že aj bez slov pochopil, že ho odosielateľ pozdravuje ( z miesta na obrázku). Už vtedy bolo zvykom, že za posielanie tlačiva (Nyomtatvány - Drucksache) sa platilo menej. A niektorí to riadne využívali. Na pohľadnicu sa dal vytlačiť text pozvánky na preteky veslárskeho klubu na Dunaji, dal sa vytlačiť napríklad jedálny lístok, ktorý potom hostia z Hotelu Carlton posielali svojim známym, dala sa vytlačiť reklama na ponúkaný tovar, napríklad na prešporské bajgle.

Pohľadnicu ako reklamu využil okolo roku 1900 aj úspešný prešporský podnikateľ Franz Kühmayer. Bol to viedenský rodák, ktorý prišiel ako 36-ročný pracovať do dielne mladšieho (26-ročného) Alexandra Hirschlera na Kopáčskej ulici. Vyrábali tam tenký zlatý a strieborný drôt na vyšívanie. Hirschler, ktorý pochádzal z Nagy Kanizse, mal na Dunajskom nábreží (teraz Vajanského nábrežie) obchod so strižným a krátkym textilným tovarom. Kühmayer bol zrejme vyučený výrobca pozamentov - tkanín zo zlatých a strieborných nití.

Výrobky mali najčastejšie formu dlhých šnúr a stúh. Stuhy a šnúry z kovových vláken kombinovaných s textilnými cvernami sa ako vzorka našívali (aplikovali) na mužské aj dámske slávnostné oblečenie, užšie pásiky sa používali najmä na označenie vojenských hodností na výložkách a náplecníkoch (epoletách) uniforiem. V češtine sa pre túto skupinu remeselníkov vytvoril názov „prýmkař", respektíve (podľa slovníka z polovice 19. storočia) „zlatopředěc". Slovenčina si zvláštny vlastný výraz pre výrobcov stúh z kovových nití či drôtov nevytvorila.

V 19. storočí mali výrobcovia pozamentov v Prešporku obrovský odbyt. Mesto bolo plné vojska, na konci storočia tu žil aj najvyšší veliteľ rakúsko-uhorskej armády arciknieža Friedrich. Zlaté šnúry, pásky, stuhy im pôvodne dodávala firma Cornides z Mannersdorfu neďaleko Brucku an der Leitha. Hirschler so svojou malou dielničkou na Kopáčskej jej sotva mohol konkurovať. Zdá sa, že mladší Hirschler mal peniaze a starší Kühmayer skúsenosti a nápady.

Na potoku Vydrica stál rad mlynov. Hovorilo sa im „suché", hoci boli poháňané vodou potoka. Je to nepresný preklad z nemčiny. Tá totiž za „vodné" považovala mlyny plávajúce na Dunaji. Mlyny, ktoré stáli na pevnej pôde, sa označovali „die Landmühle". Teda nie „suché" ale „pozemné". V druhej polovici 19. storočia už produkcia mlynov na Vydrici stagnovala, upadala. V poradí siedmy mlyn od vyústenia potoka Vydrica do Dunaja (teda proti prúdu potoka) v roku 1849 zlepšili pridaním parného stroja, ktorý mohol mlynské zariadenie poháňať, aj keď bol stav vody v potoku nedostačujúci.

V roku 1868 bol siedmy mlyn na predaj. Kúpil ho Franz Kühmayer. Nie aby v ňom mlel zrno a produkoval múku. Rozhodol sa zriadiť v rozsiahlom objekte výrobňu zlatých a strieborných drôtov a pradiareň kovových tkanín. Lacné pracovné sily sa do novej fabriky hrnuli najmä zo Záhoria.

Mlyn bol výhodne situovaný tesne pod železničným mostom (Červený most) na trati z Viedne do Prešporka. Nad mostom bývala dodnes zachovaná železničná zastávka. Vlakom sem mohli dochádzať robotníci, vlakmi sa ľahko odvážali Kühmayerove výrobky do Viedne a odtiaľ ďalej do sveta. Vlakmi prichádzali a odchádzali aj ženičky zo Záhoria, ktoré si prácu odnášali domov.

Boli to vyšívačky, platené za kusy kovovou niťou vyšitých výrobkov. Kühmayer tak zamestnával stovky dedinských žien z blízkeho aj ďalšieho okolia, najmä v zimných mesiacoch. Jeho podnik získal právo používať titul „cisárskej a kráľovskej dvornej továrne na zlatý pozamentový tovar".

Na pohľadnici, ktorú pre Kühmayera asi v roku 1900 vydal M. Freistadt, firma (vtedy už Franz Kühmayer a spol.) ponúkala svoj vtedajší hit: dámske opasky, zlaté alebo strieborné, s akýmisi parádnymi prackami. Opasky boli veľmi populárne: používala ich aj arcikňažná Izabella, manželka arcikniežaťa Friedricha, a ich dcéry. Arcikňažná milostivo Kühmayerovi dovolila, aby sa neskôr predávali pod názvom „Izabellin opasok".

Továreň vyrábala aj iné špeciality. Napríklad „futrále" na cigary zo zlatej tkaniny. V roku 1897 vyrobili limitovanú sériu takých „futrálov" na cigary, ktoré boli ozdobené vyšitým pohľadom na súsošie Márie Terézie od J. Fadrusza. Údajne ich rozdávali ako pamiatku vysoko postaveným pozvaným hosťom, ktorí sa zúčastnili na odhalení súsošia.

Štefan Holčík
FOTO - archív