K mestu už v minulosti patrili záhrady

Najstarší zachovaný plán nášho mesta je z roku 1765, z obdobia, keď v Uhorsku vládla Mária Terézia. Pod plán sa podpísal jeho autor Michael Marquart, preto je všeobecne známy ako Marquartov plán mesta.

Na pláne sú detailne zakreslené všetky parcely a domy vo vnútornom meste, teda v časti dnešného Starého Mesta, ktorá bola obkľúčená murovanými stredovekými hradbami, ako aj pozemky a domy na predmestiach, ktoré patrili k mestu. Časti dnešného Starého Mesta, ktoré patrili pod správu Hradu (Hrad nebol na území mesta), sú zakreslené len schematicky, ako zastavané plochy.

Plocha vnútorného mesta bola maximálne využitá - zastavaná. Len výnimočne boli medzi stavbami záhrady, aj to len štyri. Dve z nich patrili ku kláštorom františkánov a uršuliniek.

V oboch sa pestovala zelenina, možno aj liečivé rastliny, ale slúžili najmä ako oáza ticha pre mníchov a mníšky, ktorí sa mali v pokoji modliť a rozjímať. Ďalšia záhrada patrila k palácu prepošta pri Kapitulskej ulici. Bol to vlastne posledný relikt veľkej stredovekej záhrady, ktorá patrila v 14. a v 15. storočí ku kráľovskému domu. V poslednej tretine 15. storočia záhradu údajne používala Univerzita Istropolitana. Veľmi malý kúsok tejto záhrady sa zachoval dodnes za prízemným bočným traktom patriacim k Prepoštskému palácu.

Výnimočná v centre mesta bola záhrada, patriaca k meštianskemu domu na mieste neskoršieho De Paulyovského či Wittmannovského domu, ktorý dnes po prestavbe slúži Univerzitnej knižnici. Záhrada sa zachovala vo svojom pôvodnom rozsahu a stojí v nej neskorobarokový pavilón, ktorý dnes nesie meno Franza Liszta, hoci ten v ňom nikdy nebol a pravdepodobne ho nikdy ani nevidel.

Záhrada je a vždy bola schovaná za domami medzi Kapitulskou a Ventúrskou a medzi Prepoštskou a Farskou ulicou. Pred pár rokmi sa podarilo na jej pôde objaviť a zachovať základy malej stredovekej stavby, možno akéhosi záhradného domčeka, predchodcu záhradného pavilónu z druhej polovice 18. storočia.

Mešťania, ktorí nemali možnosť mať záhrady hneď pri svojich domoch, si kupovali záhrady v ďalšej opevnenej časti mesta, medzi stredovekým jadrom a valovým, neskôr murovaným opevnením predmestí. Na pláne sú zakreslené aj menšie záhrady v mestskej priekope pri Michalskej bráne a pri Laurinskej bráne. Ich majitelia si zrejme uvedomovali, že v prípade vojny, napadnutia nepriateľom budú ich záhrady zničené. S tým však rátali aj majitelia záhrad na predmestiach.

Veľmi dlhá a pomerne úzka záhrada sa ťahala za kláštorom kapucínov smerom k Palisádam. Bola to záhrada grófa Pálffyho, dedičného župana a správcu Prešporského hradu. Na jej hornom konci (tam, kde už 70 rokov stojí internát Svoradov) stála kúria Pálffyovcov zo 17. storočia. V roku 1736 ju obýval uhorský miestodržiteľ, synovec a budúci zať cisára knieža František Štefan Lotrinský. Neskôr sa aj on ako manžel Márie Terézie stal rímskym cisárom nemeckého národa. Z paláca sa zachovalo malé torzo pri Zámockej ulici, zo záhrady len diera pri Podjavorinskej ulici, ktorá slúži ako smetisko (na fotografii).

S pálffyovskou záhradou susedila záhrada prepošta, ktorá siahala až ku Kozej ulici. Na jej severozápadnom konci bol vykrojený obdĺžnik záhrady baróna Jeszenáka, osadený voňavými lipami. Malý zachovaný kúsok jeszenákovskej záhrady je verejnosti prístupný. Podľa posledného majiteľa, ktorý zomrel po 2. svetovej vojne, nesie meno Slubekova záhrada. Po obvode Palisád smerom k Suchému mýtu (terajšie Hodžovo nám.) bol rad záhrad. Najväčšia z nich bola za neskorším Gregorievitsovým palácom a za susedným scherzovským domom. Aj kus tejto záhrady jestvuje, medzi domom na Palisádach 28 a Základnou umeleckou školou Miloša Ruppeldta na Panenskej ulici 11.

Intenzívne obrábané záhrady boli na území vymedzenom Námestím SNP (kláštor Milosrdných bratov), Obchodnou ulicou od Poštovej až po Schöndorfskú bránu a Špitálskou ulicou. Mnohé zo záhrad patrili majiteľom domov na Obchodnej (vtedy Schöndorfskej) a kláštorom alžbetiniek a Milosrdných bratov. Ku kláštoru križovníkov s červenou hviezdou, ktorý stál na nároží Špitálskej a Lazaretskej (terajšej Duklianskej), patrila rozľahlá záhrada, patriaca v 17. storočí magnátskej rodine Wesselényiovcov. Tá siahala pôvodne až k Dunajskej ulici, kde na jej pôde postavili v polovici 18. storočia mestský lazaret, ústav pre chudobných, ktorý bol akousi kombináciou nemocnice, starobinca, chudobinca a v počiatkoch aj sirotinca.

Po zbúraní lazaretu v 40. rokoch 20. storočia je aj časť tejto záhrady pri Dunajskej ulici zachovaná a prístupná. Za domami pri južnom rade Dunajskej už boli len malé úžitkové záhrady, ktoré siahali k zasypanému dunajskému ramenu na mieste Gröslingovej ulice.

Od nich na juh sa nachádzala inundácia, kde bolo možné zriadiť stále záhrady až neskôr po vybudovaní násypu pozdĺž Dunaja.

Štefan Holčík
FOTO - autor