Do mesta mali prísť konečne pekné poštárky

Týždeň pred akýmsi štátnym sviatkom sme dostali za úlohu doma dobre nacvičiť štátnu hymnu a tú potom spoločne zahrať na začiatku slávnosti. Profesor bol presvedčený, že domácu úlohu sme splnili, na hodine udal tón a štyridsať „huslistiek“ s požičanými a rôzne naladenými inštrumentmi spustilo niekoľko taktov hymny Kde domov můj.

K opakovaniu sme sa už nedostali, pretože vyučujúci celou silou zatrieskal dreveným ukazovadlom o katedru a zareval: „Dóóósť! Tichóóó!! Zatvorte okná, lebo zatvoria mňa!!!" Rýchlo sme urobili, ako kázal. V rozčúlení uchopil svoj nástroj a bravúrne zahral obe časti hymny. My sme stáli v pozore s pripaženými rukami, v jednej slák, v druhej husle. Fiaskom sa skončil pokus „štyridsaťčlennej filharmónie". Na slávnosti zaznela hymna z gramoplatne.

Na našu veľkú radosť aj šťastie, hra na husle nebola maturitným predmetom, pretože v opačnom prípade by školstvo prišlo najmenej o tridsať mladých učiteliek.

Čas nám neúprosne bežal a my, za zvukov študentskej hymny Gaudeamus igitur..., sme sa zúčastnili na ceremoniáli odovzdávania zelených stužiek (nádeje) v pivničných priestoroch jedálne pod pasážou (prechod z Heydukovej na Obchodnú ulicu). Žiadne večerné róby, žiadne bujaré oslavy, ani zbytočné výdavky. Pri obložených chlebíčkoch a zákuskoch prinesených z domu, pri niekoľkých debničkách farebnej limonády (pre profesorov zopár fliaš vína), s nami pozvanými chalanmi, aby sme mali s kým tancovať a pri reprodukovanej hudbe sme pretancovali celú noc. Cestu domov som však preplakala (tlačili ma od sestry požičané menšie topánky na kramflekoch - podpätkoch).

Tablo sme vyložili v obchode na Poštovej ulici a chodili sme sa húfne pozerať, aký má úspech, hlavne však načúvať poznámky pristavujúcich sa ľudí. Keďže na ňom bola skratka našej školy PŠ (čosi ako Poštárska škola), prizerajúci sa starší pán vyslovil nezabudnuteľnú vetu: „Konečne budeme mať v meste pekné, mladé poštárky." Potešilo nás hlavne to slovo „pekné".

Ako to už býva, medzi štyridsiatimi babami sa nájdu aj telesne zrelšie, vyspelejšie, ale aj cintľavky, takže nás ani neprekvapila správa, keď po stužkovej priplávala do triedy sebavedomá Marta M. so zlatou obrúčkou na prste (vzhľadom pripomínala krúžok, akým sa značkujú operence) a povýšenecky nám oznámila zasnúbenie s operným spevákom J. O. Nepadali sme však do mdlôb, ani neobdivovali jej „karičku" na prste, veď aj my ostatné sme randili s priemyslovákmi bývajúcimi v internáte na Preyovej ulici (teraz Sociálna poisťovňa), s vysokoškolákmi z Mladej gardy, z Horského parku, s medikmi. Chlapcov aj príležitostí na stretávanie bolo viac ako dosť.

Helena Kloudová-Jonášová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
Pokračovanie nabudúce