• História
  • 30.10.2010 17:57

Nová univerzita dedila po alžbetínskej

0 0
Nová univerzita dedila po alžbetínskej - Pamatnik 36 1

Prvú slovenskú univerzitu založili zákonom číslo 375 Československej republiky z 27. júna 1919. Najprv ešte bez mena, ale so sídlom určeným do Bratislavy. Bola vlastne pokračovateľkou predchádzajúcej maďarskej Alžbetínskej univerzity, založenej v roku 1912 (vyučovať sa v nej začalo až v roku 1914).

Alžbetínska univerzita nebola pomenovaná podľa vtedy už mŕtvej cisárovnej Alžbete, ako to tvrdia viacerí bratislavskí sprievodcovia, ale podľa svätej Alžbety Uhorskej (alebo aj Durýnskej), ktorá sa podľa mylnej domnienky niektorých uhorských historikov mala narodiť na Bratislavskom hrade. V skutočnosti sa narodila inde, najpravdepodobnejšie v dnešnom Sárospataku.

Vládnym nariadením číslo 595 z 11. novembra 1919 pomenovali novozaloženú bratislavskú slovenskú univerzitu ako Univerzita Komenského. Nová univerzita „zdedila" všetko, čo tu ostalo po alžbetínskej univerzite, všetko, čo odchádzajúci profesori a študenti neodviezli so sebou do Maďarska. Nasťahovala sa do budov na Kapitulskej ulici, do Schiffbeckovho (Aspremontovho) paláca a prevzala aj univerzitnú knižnicu, nachádzajúcu sa v objekte bývalého kláštora klarisiek, neskôr Rímskokatolíckeho gymnázia na Klariskej ulici.

Knižnica sa stále rozrastala. Boli potrebné ďalšie priestory. V 50. rokoch jej pridelili budovu bývalého súdu na Michalskej, ktorá bola postavená v polovici 18. storočia ako sídlo Uhorskej kráľovskej dvorskej komory, a v 19. storočí (do roku 1848) slúžila ako budova krajinského snemu.

Keď už ani táto (napriek drastickej prestavbe pre potreby knižnice) nevyhovovala, pričlenili k nej susedný objekt na Ventúrskej (vtedy ešte Jiráskovej) ulici číslo 11. Dom je od 50. rokov známy pod menom pôvodných majiteľov ako depaulyovský palác. Pred druhou svetovou vojnou nikto meno rodiny De Pauly v súvislosti s objektom nespomínal. Vtedajší starí obyvatelia Prešporka dom poznali ako wittmannovský či denglaszovský, lebo tak sa volali jeho majitelia v 19. storočí.

Theodor Orvay v práci o uliciach a námestiach Prešporka (1905) napísal, že na mieste domu sa prv nachádzal „kráľovský kaštieľ" či „kráľovská kúria". Dnes sa už vie, že to bol omyl, kráľovská kúria stála v skutočnosti neďaleko Chrámu svätého Martina, kde je dnes otvorené nádvorie Prepoštského paláca pri Kapitulskej ulici. Matej Korvín neskôr poskytol objekt Univerzite Istropolitane. V hlavnej sále či jedálni akéhosi kráľovského „letohrádku" pôsobila aj univerzita, v Gmaitlovom dome pri Ventúrskej ulici sa nachádzalo kolégium, kde študenti a profesori bývali.

Dôvod, prečo sa historici v minulosti domnievali, že na mieste Wittmannovho (depaulyovského) domu bola niekedy kráľovská kúria, spočíval asi vo fakte, že v dome na začiatku 19. storočia žili členovia cisárskej rodiny. V rokoch 1832 až 1836 sa tam ubytoval vtedajší uhorský palatín arciknieža Jozef s manželkou Máriou Dorotheou, würtenberskou princeznou. Bola evanjelička, nikdy neprijala katolícku vieru, hoci v cisárskej rodine to bolo pravidlom. Vraj ona priniesla do strednej Európy zvyk ozdobovať vianočný stromček. Ako jediná nekatolíčka je pochovaná v krypte Habsburgovcov pod kapucínskym kostolom vo Viedni.

Tu na Ventúrskej ulici sa jej narodili dve deti: 1832 syn arciknieža Jozef a 1836 dcéra arcikňažná Mária Henrietta, ktorá sa neskôr stala manželkou belgického kráľa Leopolda. Manželstvo bolo pre ňu katastrofou, lebo porodila „len" dcéry. Jedna z jej dcér bola belgická princezná Štefánia, ktorú neskôr vydali do Viedne za jej vzdialeného bratranca korunného princa Rudolfa, syna cisára Františka Jozefa a cisárovnej Alžbety. Korunný princ Rudolf spáchal v Mayerlingu (1889) samovraždu. Štefánia sa teda cisárovnou nikdy nestala. Obyvatelia Prešporku na jej počesť pomenovali ulicu vedúcu od stredu mesta k hlavnej železničnej stanici. Po prvej svetovej vojne sa stala zo Štefániinej ulice Štefánikova. Korunnú princeznú Štefániu však dodnes v Bratislave pripomína kaviareň Štefánka (pôvodne Stefánia kávéház).

V šesťdesiatych rokoch Wittmannovdepaulyovský dom „adaptovali" pre potreby rozšírenej Univerzitnej knižnice. V skutočnosti ho zničili. Bezcitne zbúrali najkrajšie schodište, aké kedy v centre mesta stálo, po ktorom chodili korunované hlavy a géniovia ako napríklad Franz Liszt. Zničili barokové interiéry, rozbili štukové dekorácie, na smetisku skončili vyrezávané dvere a vyrezávané okenice. Z pôvodného domu ostali len obvodové múry, do ktorých podľa nových projektov vložili nové interiéry s novou funkciou. Z významného pamiatkového objektu ostala len pamiatková fasáda.

Štefan Holčík
FOTO - archív


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.