Moderná výstavba nerešpektuje históriu

Moderná výstavba nerešpektuje históriu - Pamatnik1

Európania prišli v stredoveku na veľmi afektívny a pritom pomerne lacný spôsob stavebnej konštrukcie. Keďže drevo bolo pomerne drahé, nestavali z dreva celý dom, ale len jeho kostru, respektíve nosnú konštrukciu.

Steny budúceho objektu boli postavené ako kostry z drevených trámov, medzi jednotlivé drevené časti konštrukcie potom vkladali siete z prepletaných prútov a tie omazali hlinou.

V „lepších“ prípadoch vkladali medzi drevené trámy nepálené tehly, ktoré bolo možné kombinovať s kameňmi vhodných tvarov. V niektorých európskych krajinách s vyhovujúcim podnebím sa zachovali také stavby úctyhodného veku, napríklad vo Francúzsku a v Anglicku, v Nemecku, aj v Dánsku či v Holandsku. Najstaršie zachované z nich vo Francúzsku sa datujú do 12. storočia. Anglickí bádatelia dokazujú, že konštrukcia bola na ostrovoch známa už priebehu mladšej a neskorej doby kamennej. Na drevené konštrukcie sa podľa možnosti používalo drevo ihličnatých stromov. Podmurovka alebo prízemie budovy bolo obyčajne z kameňa, aby bola drevená konštrukcia odizolovaná od vzlínajúcej sa vlhkosti zo zeme. V nemčine sa taká konštrukcia volá Fachwerk, vo francúzštine je známa ako colombage, v angličtine timber-framed house. V češtine sa ujal názov hrázděné zdivo. Slovenčina vlastný termín pre takú konštrukciu nemá.

Aj na terajšom Slovensku boli postavené podobné konštrukcie, najmä na územiach, kam prišli noví obyvatelia z nemeckých krajín. Tu však bol dostatok dreva, a preto nebol problém stavať celodrevené zrubové stavby, alebo obiť základnú nosnú konštrukciu doskami. Staršie príklady možno nájsť na niektorých častiach drevených evanjelických (tolerančných) kostolov, ktoré boli postavené pod nemeckým vplyvom (Kežmarok). V období baroka sa s použitím rovnakej konštrukcie stavali ľahké priečky nad klenutými prízemnými priestormi. Vzácny príklad z prelomu 18. a 19. storočia sa našiel 1993 v bratislavskom Grassalkovichovom paláci, keď sa upravoval na rezidenciu prezidenta republiky.
Romantický návrat k historickým stavebným slohom na konci 19. storočia znamenal aj u nás „znovuobjavenie“ tejto stavebnej techniky. Použili ju na niektorých dekoratívnych prvkoch víl na Novom svete (pod Slavínom), na budovách okolo dnes už zrušenej dostihovej dráhy v terajšej Petržalke, na budove „kasína“ v areáli fabriky Dynamit-Nobel, či na objekte zábavného podniku Etablissement Bellevue (neskôr prestavané na Sokolovňu). Tak bola postavená aj časť staničnej budovy (kultúrna pamiatka) na Červenom moste, ktorú pred týždňom bezdomovci podpálili a zničili.

Najviditeľnejšie boli technikou Fachwerk postavené časti maďarského veslárskeho klubu na južnom brehu Dunaja, kde dnes stojí nosná veža Nového mosta a na budovách blízkych športových zariadení (tenisový klub). Na mieste terajšej Petržalky stála na konci 19. storočia len pomerne malá dedinka Engerau, po maďarsky oficiálne Pozsonyligetfalu. Napriek tomu, že jej názov sa začínal v maďarčine slovom Pozsony-, nachádzala sa na území Mosonskej župy. Na inundačnom území Dunaja južne od Prešporku sa nedalo pred 18. storočím vybudovať stále sídlisko. Až spevňovanie dunajských brehov v druhej polovici 18. storočia zaručovalo obyvateľom tamojšieho kúska zeme akú-takú ochranu pred každoročnými povodňami. Z pôvodne rybárskej a neskôr čiastočne poľnohospodárskej dediny sa na konci 19. storočia vyvinulo sídlisko robotníkov, ktorí pracovali v priemyselných podnikoch (Durvayova tehelňa, továreň na emailovaný tovar, strojárske dielne, továreň na výrobu gumy), ktoré prosperovali najmä po zavedení železničnej dopravy a po vybudovaní cestného a železničného mosta Františka Jozefa (terajší Starý most, 1890) cez Dunaj. K pôvodne výhradne nemecky hovoriacemu obyvateľstvu sa prisťahovali robotníci z maďarsky hovoriacich území.

Najstaršie jadro dediny ležalo v priestore medzi terajšou Inchebou a Gymnáziom Alberta Einsteina, respektíve medzi areálom nákupného strediska Aupark a železničnou traťou. Od parku (Sternallee, Aupark, Sad Janka Krála) bola dedina pôvodne oddelená neskôr zasypaným ramenom Dunaja.
Po prvej svetovej vojne pričlenili územie dediny Ligetfalu/Engerau aj osady Audorf (Starý háj) k Československej republike, po roku 1920 pomenovali obec schválne pre nemecky či maďarsky hovoriace pôvodné obyvateľstvo ťažko vysloviteľným slovom Petržalka, ktoré nemá žiadne historické opodstatnenie. Zdroj a pôvod nového názvu je dodnes nevyjasnený.

Jedna z ulíc na rozhraní pôvodnej dediny a priemyselného areálu dostala meno Vilová. Podľa víl, v ktorých tam bývali úradníci a riaditelia susediacej továrne. Moderná výstavba obytných blokov pôvodné historické stavby v areáli vôbec nerešpektuje. Najvýraznejšia z nich sa už skoro rozpadla. V „poslednej“ hodine sa podarilo rozpoznať jej historickú hodnotu a stavbu zachrániť. Po dôkladnej rekonštrukcii sa stala ozdobou mestskej časti Petržalka. Je to dnes najstaršia na území bývalej dediny Engerau zachovaná stavba. (Staršia hájovňa zo začiatku 19. stor. v Starom háji, ako aj letné divadlo Aréna z roku 1899 stoja na historicky „inom“ území).

Je zarážajúce, ak sa v novinách (s odvolaním na www.petrzalka.sk) objavuje informácia, že naproti železničnej stanice Petržalka „si odfotíte staničný dom“ zo začiatku 20. storočia. Žiadny taký „staničný dom“ neexistuje. Je to vila, postavená metódou Fachwerk či en colombage, v ktorej býval na začiatku 20. storočia pán Herkner, vtedajší riaditeľ v roku 1896 založenej Uhorskej továrne na emailovaný tovar (akciová spoločnosť).

Štefan Holčík
FOTO - archív