Stará tržnica nahradila Chlebový trh

Devätnáste storočie bolo aj storočím mimoriadneho technického rozvoja a prevratných objavov. Paroplavba a železnica, na konci storočia aj auto, skracovali vzdialenosti a rýchlym šírením správ, telegrafom a telefónom, sa rozširoval obzor ľudských vedomostí.

Železničná a cestná doprava sa zdokonaľovali. Železnice potrebovali stovky kilometrov koľajníc, čo znamenalo aj rozmach železiarskeho priemyslu. Vznikali zlievarne a oceliarne. Železiarne sa „naučili“ valcovať pomerne jednoduché koľajnice, ale aj veľmi zložité a ťažké výrobky, aké požadovali napríklad stavitelia železničných mostov. Valcované železné profily sa potom začali uplatňovať aj pri konštrukcii iných stavieb, ako sú staničné haly či strešné konštrukcie domov.

V Londýne postavili v roku 1851 obrovský výstavný pavilón podľa návrhu architekta Paxtona z nitovanej železnej konštrukcie, celý krytý tabuľkami skla. Na divákov zapôsobila omnoho viac sklenená krytina ako železná nosná konštrukcia, objekt dostal meno Crystal Palace. Podobný objekt postavili neskôr v Mníchove. Železničné stanice v Londýne, Paríži, Berlíne, vo Viedni a v Pešti mali peróny prekryté podobnými halami zo železa a skla.

Trhovníci sa od pradávna snažili nájsť miesta, kde by boli chránení pred nepriaznivým počasím. V chladnejších krytých priestoroch sa potraviny udržali čerstvé, najmä mäso či zelenina. Len v krytých priestoroch sa dali predávať napr. textílie, ktoré sa mohli na daždi úplne znehodnotiť (Sukiennice v Krakove). Ak si mesto chcelo udržať povesť trhového centra, muselo sa o dodávateľov či kupcov náležite postarať. Vznikali tržnice v modernom zmysle slova (Paríž, Londýn, Brusel, Miláno, Madrid, Lisabon, Stuttgart, Berlin).

Aj v habsburskej monarchii boli potrebné trhy a tržnice. Metropoly ako Viedeň, Praha, Budapešť si ich stavali podľa vzoru západoeurópskych miest na konci 19. storočia. Na Prešporok prišiel rad v prvom desaťročí nového storočia. Nebolo ťažké nájsť pre tržnicu miesto. Zbúrali pár malých meštianskych domčekov a kus stredovekej mestskej hradby - a bol tu pozemok na stavbu tržnice, ktorá priamo nadväzovala na otvorené priestranstvo pred ňou. Bolo to priestranstvo po cintoríne, ktorý zrušili na konci 18. storočia, a ktoré už vyše sto rokov slúžilo ako Chlebový trh.

V súťaži vyhral projekt Veritas kolektívu architektov Dobisz, Laubner a Nechyba, ktorí mali evidentne dosť skúseností s podobnými stavbami. Keby ich aj nemali, mal k dispozícii množstvo odbornej literatúry, ktorá vtedy priamo obsahovala návody, ako stavať tržnice. Nová halová stavba, ktorú verejnosti odovzdali 1. novembra 1910, obsahovala miesta pre 600 predajcov na prízemí a 300 na galérii vo výške 1. poschodia. Na prízemí bolo ešte 26 obchodných separátnych obchodných priestorov.

Budova bola napojená na elektrické vedenie, mala skladové a chladiace zariadenia. Vodovod a splachovacie záchody boli samozrejmosťou. V priľahlej budove mala kancelárie správa tržnice, ktorá kontrolovala aj kvalitu predávaného tovaru. V budove našlo miesto skoro tisíc predávajúcich, napriek tomu trh pred budovou, kde sa predávala najmä zelenina, nezanikol.

Socializmus nemal záujem o trhy. Drobných dodávateľov zničili kolektivizáciou, mesto akoby sa hanbilo za trhovisko. Tých, čo boli schopní na trhu predávať, vytláčali na odľahlejšie miesta: Rybné námestie, na zbúranisko pri ulici Na vŕšku, na východný koniec Dunajskej ulice (Malý trh), na zbúranisko na Žilinskej ulici, na Poľnú, ktorá je nielen za cintorínom, ale aj „Pánu Bohu za chrbtom“. V Brne sa trhovisko po stáročia udržalo na centrálnom námestí na Zelném trhu a nikomu neprekážalo a neprekáža. Vo Viedni je Naschmarkt stále Naschmarktom, v Budapešti je Vásárcsarnok stále tržnicou. Aj pražské tržnice socializmus ako-tak prežili.

V Bratislave pretrváva tendencia považovať trhovisko a tržnicu za čosi nevhodné, neprístojné, nedôstojné. Zabúda sa, že keby nebolo v praveku vzniklo na križovatke ciest pri Dunaji trhovisko, dnešná Bratislava by asi vôbec nejestvovala. Vrátiť „starú“ tržnicu a priestor pred ňou trhovníkom nie je utópia. Tržnice boli v minulosti vždy verejnoprospešnými zariadeniami. Stačí zriadiť na magistráte podľa vzoru vyspelých miest príslušné oddelenie, a umožniť trhovníkom dovážať a predávať svoj tovar. Nie prenajímať tržnicu, či snažiť sa umiestniť v historickej pamiatkovo chránenej hale tržnice fiktívne kultúrne zariadenie. Lebo nie z každej haly, do ktorej sa naprace akékoľvek umenie, sa stane automaticky Kunsthalle (galéria výtvarného umenia).

Ak môžu byť historické tržnice v iných európskych mestách, prečo práve nie v Bratislave? Koľko historických tržníc na Slovensku ešte stojí? Nie je táto naša unikátom? Prečo hľadať stále spôsoby, ako by sa to nedalo, keď sa dá nájsť odpoveď na otázku Ako by sa to dalo.

Štefan Holčík
FOTO - archív