• História
  • 16.07.2010 18:41

Historické budovy menili svoje názvy

0 0

Keby sa bol niekto pred druhou svetovou vojnou v centre mesta opýtal na Mirbachov palác, určite by nebol dostal správnu odpoveď. Lebo palác bol síce už 20 rokov majetkom grófa Mirbacha, ale stále bol známy pod menom bývalého majiteľa ako Nyári-palota.

Ak by sa bol opýtal na pálffyovský palác, určite by ho poslali na terajšiu Gorkého ulicu, kde stál jeden z palácov, ale určite nie na Ventúrsku (teraz Rakúske veľvyslanectvo), ani na Panskú (GMB), a vôbec už nie pod Hrad na Zámockú. De Paulyovský palác na Ventúrskej (Univerzitná knižnica) bol vtedy známy ako Wittmannov dom, terajšia rakúska ambasáda ako Wachtlerov dom. Csomov dom na Hviezdoslavovom námestí poznal každý ako Wigandov dom.

Palác, ktorý staršia generácia poznala ako palác arcikniežaťa Friedricha, starí Prešporáci len ťažko označovali ako Zemské vojenské veliteľstvo či neskôr ako Prezidentský palác. Pôvodný názov Grassalkovichov palác bol už vtedy zabudnutý. Na Blumentáli všetci vedeli, kde je Schiffbeckov palác, aj keď tam už od 20. rokov sídlila lekárska fakulta. Na otázku, kde je Aspremontov palác, by asi vtedy nebol nikto správne odpovedal.

Až vydávanie publikácií o historických objektoch Bratislavy po roku 1950 prinieslo do pomenovaní niektorých objektov ich dnes známe mená. Pričom o logike pomenovania ťažko hovoriť. Snaha vyradiť mená niektorých uhorských magnátskych rodín viedla k obnoveniu pomenovania podľa „prvého“ majiteľa. Malý palác na Hlavnom námestí, ktorý bol všeobecne známy podľa v ňom umiestneného obchodu s textilným tovarom ako „Motýľ“ (pôvodne „Schmetterling“), bol predtým asi sto rokov sídlom grófov z rodiny Esterházyovcov. Po vojne bolo vhodnejšie označovať ho ako Kutscherfeldov palác, hoci kto dnes vie, kto bol pán Kutscherfeld? Teraz je palác sídlom francúzskeho veľvyslanectva a na meno pána Kutscherfelda sa pomaly zasa zabúda.

Na druhej strane v prípade paláca, kde dnes sídli Galéria Mesta Bratislavy, sa ujal názov Mirbachov palác. Pritom gróf JUDr. Emil Mirbach bol posledným (a nie práve tým najvýznamnejším) šľachtickým majiteľom paláca. Údajne ho testamentárne odkázal mestu. Pravdou je, že by bol oň aj tak prišiel. Mestu dlhoval enormnú sumu, lebo dlhšie nebol schopný platiť domovú daň.

Záhradný palác, ktorý bol známy ako Schiffbeckov, patril od roku 1781 skoro sto rokov grófom Esterházyovcom. Kúpili ho od grófa Johanna Goberta d´Aspremont-Lynden, ktorý si ho dal v roku 1771 postaviť podľa plánov architekta J. J. Thallherra. Palác postavili v čele staršej ornamentálne založenej barokovej záhrady, ktorá v 60. rokoch 18. storočia patrila slobodnému pánovi Kutscherfeldovi (na pláne mesta 1765 „der Kutschersfeltische Garten“). Gróf Johann Gobert´Aspremont-Lynden bol potomkom starej šľachtickej rodiny z rakúskeho Nizozemska, terajšieho Belgicka. Dodnes žijú v Bruseli potomkovia rodiny.

Johann Gobert bol vnukom cisárskeho generála Ferdinanda Goberta grófa d´Aspremont-Lynden (na dobovej rytine), ktorý sa zúčastnil na oslobodzovaní Uhorska spod tureckej okupácie. V roku 1686 sa vyznamenal v bitke o Budín. V roku 1691 sa oženil s dcérou sedmohradského kniežaťa Františka I. Rákócziho. Jej matka Helena (Ilona) Zrínska bola dcérou chorvátskeho bána, jej stará matka bola Sofia z rodiny Báthory. Johann Gobert bol teda potomkom najslávnejších uhorských magnátskych rodín, ktoré významnou mierou zasiahli aj do histórie terajšieho Slovenska.

Nie je známe, prečo si dal gróf Aspremont s manželkou (rodenou kontesou von Wolkenstein-Trostburg) postaviť záhradný palác práve v Prešporku, a prečo ho tak skoro po dokončení predal. Gróf so svojou rodinou žil striedavo v kaštieli v Lednických Rovniach, ktorý zdedil po Rákócziovcoch, a vo Viedni. Jeho prešporský palác bol potom známy pod menom Esterházyovcov a Schiffbeckovcov, meno Aspremont bolo zabudnuté.

Nedávno obnovili v paláci kvalitnú neskorobarokovú freskovú dekoráciu kaplnky. Obnovená je aj maľovaná výzdoba slávnostnej sály na 1. poschodí. Menej šťastná je z hľadiska pamiatkovej starostlivosti úprava palácového vestibulu a slávnostného schodiska.

Zmodernizovaný park na zmenšenej ploche, s nevhodne inštalovanými pomníkmi Martina Kukučína a Sándora Petöfiho, je od 50. rokov známy ako Medická záhrada.

Štefan Holčík
FOTO - archív

Historické budovy menili svoje názvy


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.