Blicovanie z ruštiny nás riadne bolelo

Do prvého ročníka tzv. meštianskej školy (terajší šiesty ročník základnej školy) v roku 1945 prišla pani riaditeľka M. D. predstaviť nám pani učiteľku nového predmetu - ruštiny. Tá napísala trasľavou rukou azbukou svoje meno na tabuľu a tichučko prečítala: Maríja Barísovna Fišérová.

Meno sme museli niekoľkokrát opakovať, pokiaľ nebola spokojná s “udaréniem” (prízvukom) na každom slove.

Vráskavá, útla babička, so sivými krátkymi nadrobno skučeravenými vláskami, cez ktoré jej presvitala koža na hlave, na tenkých žilnatých nôžkach biele “italky” s hrubými podpätkami, pri chôdzi po chodbe posúvajúcimi sa dozadu.

Som presvedčená, že už vtedy bola v “hlbokom dôchodku.

”Na hodinách sedávala za katedrou, hovorila hláskom ako zo záhrobia a hoci sme uši naťahovali, nerozumeli sme vôbec nič. Vyžadovala od nás oslovenie vždy celým menom, aj vtedy, keď sme chceli ísť na biologickú potrebu. Formulka znela: “Maríja Barísovna Fišérová, pozvóľte mne výjti na klazét.”

Postupne nás z triedy vyšlo aj desať. Len tak, prevetrať sa, dojesť zvyšky desiatej, pokecať v šatni, prečkať hodinu ruštiny. Po čase sme začali zborovo čítať: máma, kakó, kot a recitovať ako papagáje báseň od A. S. Puškina Ósiň, celé dva božie týždne. Takéto hodiny nás čoskoro prestali baviť. Padlo preto spontánne rozhodnutie - pozajtra sa ulejeme, pôjdeme do Petržalky na Lido. Štréberky sa dištancovali. Nakoniec, niekto v triede musí zostať.

Na prípravu blicu sme mali dva dni. Plavky vziať z domu nepripadalo do úvahy. Veľké vreckovky našich otcov mali poslúžiť na zakrytie čohosi, čo sa práve vyvíjalo a guľatilo. Stačilo dve-tri zviazať a problém bol vyriešený (tak asi vznikli bikiny). Deň D nastal, hodina H sa blížila. Po štvrtej vyučovacej hodine (piata bola ruština) blicérky postupne, ukradomky, sa povytrácali zo školy. Zraz bol na Jakubáku, odtiaľ spoločný odchod na Lido. Septembrové slniečko nádherne hrialo a my Dunajošky i Nedunajošky sme šantili pri Dunaji ako utrhnuté z reťaze. Celé dve hodiny.

Príchodom domov mi všetky veselé zážitky ako šmahom ruky v momente vyšumeli z horúcej hlavy, keď na maminu otázku “Odkiaľ ideš” som sa zatvárila prihlúpo. Vtedy mi vylepila taký lepanec, na aký do smrti nezabudnem a nezabudnem ani na hviezdičky, ktoré som videla, ani na zvonenie v uchu. Klamať bolo zbytočné, vedela o všetkom. Školník poverený pani riaditeľkou ponavštevoval rodiny ulievačok s oznámením o našej neprítomnosti na hodine ruského jazyka!

Za dve hodiny stihol Grösslingovu, Lazaretskú, Bezručovu, Továrenskú, jednoducho povedané, všetky ulice, kde bývali “blicérky”. Príkaz vrchnosti splnil do bodky. Pre jeho horlivosť sme od neho prestali kupovať obložené žemle.

Helena Kloudová Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce