Pálffyovci vlastnili dlho celé podhradie

V štátoch, v ktorých vládne knieža, kráľ či cisár, teda v monarchiách, býva zvykom, že panovník odmeňuje ľudí, ktorí sa v jeho očiach mimoriadne vyznamenali, udelením šľachtického titulu.

Udelenie šľachtického titulu neznamená automaticky aj bohatstvo. Šľachtic však povýšením do šľachtického stavu získaval množstvo výhod, aké ostatní panovníkovi poddaní nemali.

So starým Prešporkom, kde žilo mnoho šľachticov ako v každom hlavnom meste krajiny, bola najužšie spojená rodina grófov Pálffyovcov. V roku 1552 sa narodil Mikuláš Pálffy, ktorý sa preslávil ako smelý bojovník proti Turkom. Jeho zásluhou cisárske vojská v roku 1598 vyhnali z Rábu (Györ) tureckú armádu a na istú dobu oddialili postup Turkov do uhorskej krajiny.

V roku 1580 sa stal spolu so svojimi troma bratmi barónom, v roku 1599 ho Rudolf II. povýšil do grófskeho stavu. Vtedy sa stal aj dedičným županom Prešporskej stolice (župy) a súčasne dedičným hlavným kapitánom prešporského hradu. Zo svojich úspechov sa dlho netešil, už v apríli 1600 na Červenom Kameni umrel. Pochovali ho v krypte pod prešporským korunovačným chrámom Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina.

Zo slávy svojho predka čerpali jeho potomkovia až do konca druhej svetovej vojny. Striedali sa vo vysokých štátnických funkciách v uhorskom kráľovstve. Rodina Pálffyovcov sa v priebehu času rozdelila na niekoľko línií a vetiev. Jedna z nich získala dokonca kniežací titul. Niektorí členovia sa usadili vo Viedni, iní v Prahe, Budapešti, Straubingu. Dedičstvom získala smolenická vetva Pálffyovcov aj zámok v Slavkove (Austerlitz) na Morave, kde pred slávnou bitkou v decembri 1805 prenocoval Napoleon. Preto je bitka v histórii známa ako „slavkovská“. V skutočnosti sa odohrala v katastri susednej dediny, ale cisár Francúzov to akosi nezbadal. Iný člen smolenickej vetvy, Peter, sa stal akademickým maliarom. Po roku 1945 musel Československo opustiť a až do smrti žil vo Viedni. Až v 90. rokoch bolo jeho dielo aj u nás náležite ocenené.

Palatín Pavol Pálffy si dal po roku 1640 postaviť prepychový palác v rozľahlej terasovitej záhrade na severnom svahu hradného kopca. Palác predstavoval na svoje časy mimoriadne prepychové šľachtické sídlo. Keď sa stal v roku 1735 miestodržiteľom v Uhorsku knieža František Štefan Lotrinský (neskorší manžel Márie Terézie), upravili palác ako jeho rezidenciu.

V dnešnej Bratislave stojí niekoľko objektov, ktoré patrili v minulosti rôznym členom pálffyovskej rodiny, a ktoré právom niesli kedysi názov „pálffyovský palác“. Zbúraný je nielen palác na Zámockej ulici (posledne známy ako Pálffyovská kasárerň), ale aj palác na Gorkého (predtým Ondrejovej, Andrássyho či Goetheho), zanikol aj Pálffyovský majer na Blumentáli. Stojí ešte takzvaný pálffyovský majorátny dom (Laurinská 12), palác, ktorý Pálffyovci prestavali z viacerých stredovekých meštianskych domov na Panskej ulici (sídlo Galérie mesta Bratislavy), aj palác generála Leopolda Pálffyho, teraz sídlo rakúskeho veľvyslanca..

Torzo pálffyovského paláca sa zachovalo pri Zámockej ulici. Neobarokový palác grófa Jána Pálffyho z 80. rokov 19. storočia na Hviezdoslavovom námestí (bývalej Promenáde) slúži Vysokej škole výtvarných umení. Bolo to želanie grófa Jána Pálffyho (1829-1908), ktorý zomrel ako slobodný mládenec, aby časť jeho majetkov podľa poslednej vôle slúžila študentom. Jeho zbierky sa rozpredali na dražbách, jeho kaštieľ v Kráľovej pri Senci zbúrali. Celé Slovensko však pozná miesto jeho posledného odpočinku - hrad v Bojniciach.

Pálffyovci vlastnili do polovice 19. storočia celé bratislavské Podhradie (Schlossberg, Schlossgrund, Zuckermandl). Ešte aj po 1. svetovej vojne patril kniežatám Pálffyovcom hrad Devín a dva paláce v meste. Ten na terajšej Gorkého ulici a menší na nároží Kozej a Konventnej ulice.