Nový palác dala postaviť Mária Terézia

V júli 1765 sa celá rodina Márie Terézie vybrala do Innsbrucku, kde sa druhý syn cisárskej rodiny Peter Leopold (neskorší cisár Leopold II.) ženil s francúzskou princeznou. Cesta z Viedne bola pomerne namáhavá. Ochorel ešte aj ženích a celý svadobný čas sa cítil mimoriadne zle. Napriek tomu sa svadba 5. augusta konala.

Ženíchov otec cisár František sa už po svadbe do Viedne živý nevrátil. Po návrate z divadelného predstavenia 18. augusta večer dostal na chodbe cisárskej rezidencie porážku a skonal prv ako prišiel lekár.

Všetky deti cisárskeho páru ženili a vydávali so zreteľom na dynastické potreby monarchie. Arcikniežatá si brali za manželky svoje viac či menej vzdialené sesternice, princezné sa vydávali za svojich bratrancov. Aj cisár František Štefan Lotrinský bol druhostupňovým bratrancom svojej manželky Márie Terézie. Spoločným prastarým otcom obidvoch bol cisár Ferdinand III., nemali však spoločnú prastarú matku, lebo Ferdinand bol viac ráz ženatý.

Cisár František I. plánoval vydať svoju dcéru Máriu Kristínu, ktorá si zo všetkých dcér najlepšie rozumela s matkou Máriu Teréziou, za jedného zo svojich francúzskych synovcov. Mária Kristína sa však rozhodla pre iného ženícha, saského bratranca Alberta z Drážďan. Jeho matka bola sesternicou Márie Terézie, ktorá vzťah medzi Máriou Kristínou a Albertom podporovala, hoci Albert patril k najchudobnejším príbuzným.

Keď František I. v Innsbrucku zomrel, súhlasila Mária Terézia s vydajom Márie Kristíny za Alberta. Svadba sa konala v tichu v zámku Schloss Hof (cez rieku Moravu oproti Devínskej Novej Vsi). Albert ako miestodržiteľ a generálny kapitán vojska v uhorskom kráľovstve mal obývať s rodinou rezidenciu v Prešporku. Priestory gotického kráľovského paláca napriek prestavbe pred ani nie 20 rokmi nevyhovovali. Mária Terézia sa teda rozhodla financovať prístavbu k starej budove, a to na jej východnej strane. Nový palác postavili podľa predstáv a skíc kniežaťa Alberta, ktoré do definitívnych plánov prekreslil cisársky architekt Franz Anton Hillebrandt.

Prízemie Nového paláca obsahovalo veľkú sálu priamo dverami prepojenú so záhradou na východnej terase hradného návršia. Steny a plafón sály boli ozdobené freskovou maľbou.

Na poschodí nad záhradnou sálou mala byt kráľovná a cisárovná-vdova Mária Terézia. Z neskorších prameňov je známe, že jej izby mali steny potiahnuté hodvábnou tapetou sivej farby, ako sa patrilo na smútiacu vdovu. Na ďalšom podlaží bol byt miestodržiteľského páru, ktorý po smrti jedinej dcéry ostal bezdetný. Albert a Kristína sa v roku 1780 odsťahovali do Brusselu. Popis miestností ich tunajšieho bytu je známy z cestopisu, ktorý vyšiel o niekoľko rokov neskôr.

Vo Viedni v Národnej knižnici (Nationalbibliothek) sa podarilo objaviť asi pred dvoma rokmi sériu návrhov kniežaťa Alberta, a podľa nich načisto prekreslených plánov dekorácie jednotlivých stien miestností tohto bytu. Prekvapujúce je, že miestnosti, ktoré používal Albert, boli dekorované a zariadené vo veľmi progresívnom klasicistickom duchu, s nimi priamo susediace miestnosti Márie Kristíny mali bohatú výzdobu v ešte stále prežívajúcom viedenskom rokokovom slohu. Prenosný nábytok, ako stoličky, bol pomiešaný v obidvoch slohoch, bez ohľadu na dekoráciu stien miestností. V pracovni miestodržiteľa bol prepychový mramorový krb, iné miestnosti vyhrievali kachľové pece. Kamenné schodište v severnom krídle navzájom spájalo jednotlivé podlažia prístavby. Najvyššie podlažie bolo priamo napojené na reprezentačné siene v starom paláci. Stredná časť prístavby bola o podlažie vyššia ako bočné krídla, na ktorých boli pôvodne otvorené terasy. Údržba terás asi spôsobovala problémy, preto ich po roku 1784 pri prestavbe na Generálny seminár zakryli samostatnými strechami.

Pri úprave na seminár demontovali aj prepychové drevené obloženia stien a krídla dverí, kamenné krby, pece, slovom odstránili dekoráciu, ktorá nebola v školskej budove potrebná ani vhodná. Nábytok, obrazy a demontované časti dekorácie odviezli do Viedne, kde časť z nich použili na zariadenie bytu cisára Jozefa II. v Hofburgu. Pri ďalšej úprave tých istých miestností v priebehu 19. storočia ich odstránili aj odtiaľ.

Po požiari roku 1811 ruinu Nového paláca (nesprávne od 19. storočia nazývaného Tereziánum) rozobrali. Kvalitný stavebný materiál použili na iných miestach. Najmä mnoho domov na blízkej Zámockej ulici bolo postavených z kvalitných tehál získaných na Hrade.