Prať musela nakoniec aj sama „bárišňa“

Nášmu domu číslo 41 sa vyhýbali všetky ženy z okolitých ulíc. Príčinou bola spomenutá vojačka, no hlavne to, čo sa odohrávalo za bránou vo dvore.

Aby som nepredbiehala udalosti, musím napísať, že na Dunajskej ulici, vtedy číslo 33, v Prvom štátnom dievčenskom gymnáziu (teraz maďarské) mali vojaci zriadenú poľnú nemocnicu, v parku kuchyňu, u nás vo dvore práčovňu obväzového materiálu. Pozdĺž dlhého vybetónovaného koryta ústiaceho do kanála na odpadovú vodu stáli dva rady drevených korýt na stoličkách pobraných od rodín z ulice, plné použitých obväzov.

Úlohou bárišne, pred domom na stráži, bolo nahnať čo najviac ženských pracovných síl. Nič netušiaca ponáhľajúca sa žena s nákupom, na jej povel či pokrik „Idi, idi!“ sa ani nenazdala a už stála nad korytom plného krvavých obväzov a plachiet. Nepomáhali prosby ani plač, nepomáhali argumenty, že na nich čakajú deti, ani agresivita niektorých.

Museli prať v studenej vode a tá z nášho spoločného vodovodu bola aj v lete ľadová. Vyprané plachty a obväzy vešali po celom dvore. Pokiaľ nebola práca hotová (niekedy trvala do neskorých večerných hodín) nesmeli opustiť dvor. To všetko sa odohrávalo za prítomnosti podgurážených vojakov a totálne spitých pochybných indivíduí z okolitých ulíc. Huriavk sa rozliehal do neskorej noci, nechýbala ani „garmoška“, ani ženy rôzneho veku, ktoré sa prichádzali pobaviť s vojakmi.

Po dvore pováľané sudy od vína, plné aj prázdne, dokotúľané z Reichardovej (Rajskej) ulice, z viech, ktoré museli narýchlo opustiť ich majitelia - Nemci. Víno tieklo naším dvorom doslova potokom. Iba vojačka deň čo deň stávala nepohnute na svojom mieste a plnila rozkazy.

Súcit k ženám, hlavne k ich deťom, sme my dievčatá prejavovali výstrahou na nebezpečenstvo číhajúce pred našim domom. Prílev práčok pomaly ubúdal, nakoniec aj bárišňa bola nútená vysúkať si rukávy a prať. Po odchode Rusov susedia prichádzali po svoje korytá - „vane“ na kúpanie detí a „práčky“ na pranie bielizne. Naše sme spálili. Otec urobil nové.

V apríli 1945 nám prestali nad hlavami preletovať bombardovacie lietadlá, prestali nálety na Bratislavu, zavýjanie sirén a úteky do krytov. Verili sme, že už bude pokoj. Nebol. Strach, obavy o život vystriedalo bučanie kráv, kvikot prasiat, erdžanie a dupot nepokojných koní ozývajúce sa z priestorov parku, oddeleného múrom od kasárenského dvora Svätoplukových kasární. Tam boli ustajnené zvieratá, ktoré pritiahli spolu s ruskými vojakmi. Kravy chodil pásť Imro z domu číslo 39 v sprievode vojaka so zbraňou na pleci - na Kuchajdu, do Feeriby (Prievoz), za Káblovku, do Ovsišťa, Brennera (Pálenisko) a inam.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce