Vonku nás už čakalo hotové divadlo hrôzy

Domáce panie poznášali smaltované a alumíniové kastróly, hrnce, panvice, plechové hrnčeky na kávu, puknuté či rozbité kameninové nádoby na masť, na mlieko, jednoducho všetko, čo bolo deravé, nepoužiteľné, no potrebné v kuchyni. Nič sa nevyhadzovalo.

Pred bránou domu, ktorú si drotár vybral (obyčajne najpriestrannejšiu, aby mohol rozložiť svoje náčinie) zložil krošnu, sadol si na zem a obklopený haldou kuchynského riadu a rákošom detí z celej ulice sa usilovne dal do práce. Pozorovali sme fortieľ, s akým hrniec či rajnicu poklopkal malým kladivkom na mieste dierky, vystrihol z plechu flek, spojil nitom, opäť poklopkal a - hotovo!

Staršie riady mali aj niekoľko flekov, menších i väčších, dokonca sj vedrá na vodu sa dávali reparovať. Prasknuté alebo rozbité úžitkové kameninové nádoby šikovne, ba až umelecky opletal drôtom. Išli sme si oči vyočiť nad jeho majstrovstvom. Po dokončení prác sa konalo presvedčovanie sa gazdiniek o poctivej drotárskej robote. Do každej opravenej nádoby nalial vodu a tá nesmela vytekať. Keď bola spokojnosť na oboch stranách, dostal dopredu zjednanú plácu, niekedy aj obed. Dlhý čas uplynul odvtedy, keď sa Dunajskou ulicou ozývalo ťahavé, spevavé: „Dróóóóótovať! Flééééékovať!“

Tesne pred prechodom frontu časť obyvateľov Dunajskej ulice stihla evakuovať, zostávajúca časť prežila v krytoch. Väčšinou matky s deťmi, pretože otcovia zostali strážiť naše obydlia pred supmi a hyenami v ľudskej koži.

Po príchode ruských vojsk do mesta sme sa po troch dňoch vracali z krytu domov. Vonku nás čakalo neopísateľné a nezabudnuteľné divadlo hrôzy. Obchodný dom Neurath aj hotel Rudolf boli v ruinách (stáli približne pred dnešným Priorom). Porozbíjané, vykradnuté výklady, vydrancovaná Teta, vzduch nabitý dymom a pachom pušného prachu, spáleniská, povaľujúce sa ľudské aj konské telá, rozbité povozy, všade plno vojakov hovoriacich nezrozumiteľnou rečou. Priveľa hrôzy pre detské oči.

Doma nás čakalo prekvapenie v podobe tých, ktorí obsadili mesto. Brána nášho domu bola otvorená dokorán, pred ňou stála bárišňa (v preklade slečna) na stojke s automatom na pleci. Dvorom pobehovali vojaci, ozývali sa povely, všade plno vozov, kone, kravy, prasce, ba aj ťavy a všade sa šíril neznesiteľný smrad. Záhradný múr, ktorý sme preskakovali za ovocím, sčasti zbúrali, aby sa prisťahovalci mohli voľne pohybovať po záhrade, parku, dvoroch.

Chlapci postávali pred prísne, do neznáma hľadiacou bárišňou, gúľali očami, v ktorých bola túžba dotknúť sa skutočnej zbrane. My, vtedy desať- až jedenásťročné, dievčatá sme ju pozorovali iba zdiaľky.

Občas na zvedavých chlapcov energicky zakričala: „Uchadíte otsúda!“ Tí obzerajúc zostali stáť, lebo nevideli žiadny sud. Až keď rázne dupla čižmou, od strachu sa rozpŕchli na všetky strany.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce