Dunajoši a Dunajošky bojovali spolu

Keď po odstáti si pred trafikou nás obchodník privítal slovami „neni su“, išli sme, hoci nerady, do cukrárne k Turkovi na rohu Lazaretskej a Dunajskej. Predával navlas také isté ako trafikant, ale po päť korún a nijakovsky sa nedal obmäkčiť, ani zhandlovať aspoň na štyri koruny.

Slovom, bol to vydriduch. Šomrali na neho aj chalani z okolitých ulíc. Za jeho úžeru mu spolu s nami vyviedli poriadny “husársky kúsok”. Ako som spomínala, nebolo zvykom, aby sa Dunajošky zúčastňovali na hrách spolu s chlapcami, lebo keď sme ich pozorovali pri hrách, volali nás “chlapčenské pupky”, a to bolo pre nás veľmi hanlivé pomenovanie. No vtedy išlo aj o nás, preto sme prijali asistenciu pri pomste Turkovi.

Pre úspešný priebeh celej akcie sa od nás vyžadovalo robenie “súkromných očiek”. Dunajoši, Grösslingáči, nechýbali ani Preygassáci, zhromaždení v palebnom postavení za rohom cukrárne, približovali sa po jednom k jej výkladu a - plesk!, vyžuvaná, rozpleštená žuvačka držala pevne na skle. Nasledoval sólo beh po Lazaretskej za roh Ferienčikovej. Asi po treťom ťapnutí a rozmazaní “žuvajdovej placky”, Turek zavetril nezvyčajný pohyb pred obchodom.

Opustil pult, smeroval ráznymi krokmi k zaskleným dverám zistiť situáciu. Vtedy sme my očká z rohu od Kysuckej krčmy unisono spustili: “Idéééé!” Chlapci zostali “štronzo”! Za rohom. Keď cukrár išiel opäť k pultu a bol obrátený chrbtom, jačali sme “Móóóžeš!”

Hra s Turkom pokračovala, plieskancov pribúdalo. Cukrára prešla trpezlivosť. Naraz prudko vyrazil von na chodník, obzerajúc sa na všetky strany, spustil spŕšku tureckých a slovenských šťavnatých nadávok, súčasne odlepujúc ťahajúce sa žuvačky z kľučky dverí i výkladov.

To už arcilotri ukrytí za rohom Ferienčikovej ulice vystrkovali hlavy, pučili sa od rehotu, chytali sa za bruchá, prehýnali sa, vyskakovali, plieskali si po ústach a vydávali hurónske zvuky. My Dunajošky, vidiac rozpáleného Turka, zmizli sme nadzvukovou rýchlosťou. Pomsta bola dokonaná.

Po tejto príhode jej aktéri dlho chodili po druhej strane chodníka s pohľadmi na opačnú stranu, vyhýbali sa stretnutiu s cukrárom v obave, že niektorého spozná, chytí za pačesy a poriadne zmangľuje. A dobre robili, lebo Turek často stával vo dverách obchodu a striehol na korisť v podobe Dunajoša, Grösslingáča či Preygassáka. Zbytočne maril čas, nedočkal sa. Jeho cukráreň sme potom všetci ignorovali, veď nakoniec, ani zmrzlinu nemal bohvieakú, lepšiu a lacnejšiu vyrábal Mustafa Bedžetovič na hornom konci ulice, tam, kde stojí ďalšia budova banky.

Od žuvačkovej story uplynulo veľa rokov. Žuvačiek je na našom trhu dosť, len tie škoricové “neni su”.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce