Na Dunajskej sa začala veľká žuvačkománia

V školskom roku 1944/45 Štefánikova škola na Grösslingovej ulici rozvoniavala nozdry rozširujúcim kakaom. Po zazvonení na veľkú prestávku sme sa húfne valili z domu dolu schodmi a z domu prinesenými hrnčekmi sme sa disciplinovane zoraďovali pred cvičnou kuchynkou do zástupu.

Voňavé, sladké, teplé kakao, ku ktorému sestry Červeného kríža striedavo dávali vianočku plnú hrozienok, alebo čerstvé chrumkavé rožky. Ušlo sa každému, vraj od UNRR-y. Spomínam si, že aj doma v špajze sa zelenali unrrové konzervy s nápismi Lunch, Butte, Dinner a iné. Dali sa kúpiť v každom koloniálnom obchode.

My deti, sme nemali ani tušenie, čo skratka UNRRA znamená, a už vôbec nič o Marshallovom pláne. Iba, že je to čosi americké. UNRRA - United Nation Relief and Rehabilitation Administration (v preklade Organizácia Spojených národov pre vojnou postihnuté krajiny) mi aj po rokoch evokuje kakao, vianočku, rožky, zelené konzervy a žuvačky.

Napríklad taká konzerva s nápisom Dinner obsahovala kúsok čokolády, dva keksy, výborný pomarančový nápoj v prášku, malú fazuľovú konzervu s prilepeným miniatúrnym otváračikom, zubné špáratko, toaletný papier a jednu žuvačku, pravú americkú s názvom na obale Chewing gum, o ktorú sme sa svorne delili. Žuvanie bolo dovolené doma a na ulici.

V škole cez školský rozhlas pani riaditeľka vyhlásila zákaz prežúvania v priebehu vyučovacieho procesu aj počas prestávok (prežúvajú vraj len kravy v maštaliach). Žuvačky nalepené za ušami museli odpočívať do skončenia vyučovania. V roku 1947 UNRRA zanikla a nás pochytila žuvačkománia. Dnes si žuvačky môžete kúpiť kdekoľvek, v čase nášho detstva boli úzkoprofilovým, podpultovým artiklom.

Dunajoši, ale aj my Dunajošky sme veľmi rýchlo vypátrali zdroje predaja na čierno.

Kúpa „žuvky“ vyžadovala z našej strany nielen kopec času, ale aj obrovskú trpezlivosť.

Najčastejšie sme chodili pod Ligu, do trafiky s rozlohou asi tri krát tri metre, nazízali sme cez malý výklad a vyčkávali moment, keď predajňu opustí posledný zákazník (a dúfať, že ďalší hneď nepríde). Čistý „luft“ trafikant naznačil gestom znamenajúcim vojsť. Transakcia sa zakaždým uskutočnila veľmi rýchlo: Položiť peniaze na pultík, spod neho podaná žuvačka do ruky a trafikantova slovná výstraha: „Chote, a neukazovat!“ Pohyb rukou smerom k dverám preložený do ľudskej reči znamenal: „Rýchlo vypadnite!“

Cena žuvačky bola rozumná, tri koruny za kus. Najlepšie boli škoricové, štipľavé, až nám pri ich žuvaní slzili oči a potili sa nosy. Žuvky - dlhožuvky nestrácali chuť a čo bolo hlavné, vydržali aj niekoľko dní.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce