Cez most išiel nekonečný dlhý sprievod

Ťažko sa mi o tom píše, ale musím, lebo aj to je nezabudnuteľná, smutná súčasť detstva dievčat z našej ulice. Bez rozlúčky, v tichosti opustili svoj byt Pepi so Šali néni, každá s jednou taškou. Odišli Menzlovci, Imhofovci, Makkiovci, Kurthyovci, Hegyiovci. Poslední sa lúčili Berlakovci.

Pod našou priestrannou bránou, vydláždenou „mačacími hlavami“ stála mnohočlenná rodina pri dvojkolesovej káre s do výšky naloženými rancami, pre každého člena rodiny jeden (váha bola stanovená), tie synovia upevňovali popruhmi a okolo nich sme stáli my, prizerajúci sa, dojatí, bezradní susedia. Vtedy sme prvý raz videli Berlak néni nečinne sediacu na stoličke, s rukami zloženými do lona, na ktoré padali tiché slzy bezmocnosti a zúfalstva.

Nasledovali krátke, vzájomné objatia, ťažké, tlmené vzdychy a cez slzy ešte posledné pohľady na byt, na dielňu, do dvora. Desať našich susedov vyšlo na ulicu, bez slova postáli pred domom v tušení, že sa sem nikdy nevrátia.

Z Dunajskej odišli naše kamarátky a kamaráti: Frici, Feri, Inge, Trúda, Pali, Gréta, Mici, Helga, Helina, Pulino ... Všetci smerom do Petržalky - do lágrov.

V ten smutný deň nebolo nikomu z nás ani do reči, ani do vystrájania, ani do hier.

Na druhé ráno vybrali sme sa za Berlakovcami, s batohmi na pleciach plnými šatstva a potravín, ktoré nechali u nás s prosbou o ich prinesenie do lágra.

Po pontónovom moste (stál veľa starého zbombardovaného) sa tiahol smutný, nekonečný sprievod, a my s ním.

Predierať sa s plecniakmi pomedzi mĺkvy dav, medzi ľuďmi nedobrovoľne opúšťajúcich svoje príbytky, nesúcimi celý majetok v rukách, na chrbtoch, tlačiacich kočíky, taligy, káry, ťahajúcich vozíky naložené batožinou i deťmi, bolo pre nás skľučujúcim zážitkom.

Už zďaleka sme videli petržalské drevené baraky ohradené plotom a obohnané ostnatným drôtom, za nimi starí Bratislavčania, a prichádzali ďalší a ďalší...

S našimi ťažkými bremenami na pleciach sme niekoľkokrát obišli celý rozsiahly láger, pokiaľ nás uvideli Mici s Grétou. Vynaložiac všetky sily, podarilo sa nám nepozorovane batohy poprehadzovať cez plot. Narýchlo ešte niekoľko slov a - Zbohom! Stratili sa v dave. Nikoho z rodiny sme už nevideli.

Dvor utíchol, osirel. Trvalo dlho, kým sme sa znova začali hrať a spievať: „Lancz, lancz, este lancz“, „Ich fahre nach Jeruzalem“, „Hanzi und Gretchen verirren nach den Wald“, či nápev „Schau nach den Fuze!“

Hrali sme sa, spievali, ale menej veselšie, ako keď nás bol plný dvor. Chýbali nám kamarátky, všetci.

Dievčatá z Dunajskej ulice, kde ste? Herein!, Haza!, Domov! No kam, keď naše domy sú zrovnané so zemou, na ich mieste stojí megalomanské monštrum a pred ním na chodníku plechové dielo stvárňujúce nášho Veľkého Dunajoša.

Tak príďte aspoň do Prešporskej kúrie, alebo do okypteného parku, zaspomínať si. ten ešte zatiaľ stojí...

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajske ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce