Panovnícke páry mali dva osobitné byty

5.3.2010
0
Páčil sa vám článok?

V palácoch najvyššie postavených osobností spoločnosti, osobitne v rezidenciách panovníckych rodín, bývalo zvykom používať prvé poschodie len na reprezentačné účely. Bývalo sa, spávalo sa v menej okázalo zariadených priestoroch, najčastejšie v malých komôrkach, ktoré sa dali dobre vykurovať.

Ostatní členovia rodiny, najmä deti, boli ubytovaní na vyšších podlažiach, ak palác vyššie podlažia nemal, tak v zadných traktoch. Tam bývali aj priestory pre služobníctvo, aby bolo blízko k hospodárskym priestorom ako kuchyniam, práčovniam, komorám s potravinami, skladom paliva. Nebolo výnimkou, že služobníctvo spávalo na povale v komorách oddelených drevenými doskovými priečkami, kde sa vôbec nekúrilo. Osobní sluhovia ako komorníci, dojky, vychovávatelia a učitelia detí spávali obyčajne v miestnostiach priamo susediacich s miestnosťami panstva, často na provizórnych lôžkach.

V rezidenciách panovníkov sa pod francúzskym vplyvom od 17. storočia ujal zvyk rozdelenia reprezentačného podlažia („piano nobile“) na dva rady miestností, ktoré sa stretávali v spoločnej manželskej spálni. Boli to akoby dva byty, jeden používal manžel, druhý jeho manželka. Do každého bol prístup podľa možnosti osobitným schodišťom. V spoločnej spálni nikdy nikto nespával. Bola to reprezentačná sála, kde napríklad francúzsky kráľ prijímal ranných hostí, alebo kde (vo Viedni) ukázali návštevníkom novonarodeného princa či princeznú. Niekedy tam novorodenca aj pokrstili, najmä ak hrozilo, že sa nedožije ďalšieho dňa.

Aj v rezidencii uhorských kráľov na Bratislavskom hrade ( vtedy ešte v Prešporku) boli takto rozdelené priestory. Pred rokom 1765 mala Mária Terézia svoje reprezentačné sály na prvom poschodí paláca v južnom, na Dunaj obrátenom krídle. Tie boli prístupné širokým schodišťom v západnom krídle. Jej manžel František Štefan Lotrinský, od roku 1745 ako rímsky cisár nemeckého národa František I., sa uspokojil s menej reprezentačnými priestormi v severnom krídle, do ktorých sa vchádzalo schodišťom v tom istom krídle. Bol tu vlastne len hosťom svojej manželky, preto nemal nárok na príliš honosné ubytovanie. Medzi schodišťami bol v severozápadnom nároží paláca priestor kaplnky.

Rad izieb kráľovnej aj izby cisára pokračovali smerom na východ, a stretávali sa v prepychovo zariadenej spálni, z ktorej bol výhľad na mesto. Spálňa mala okná aj na západ, do nádvoria paláca. Ranné slnko od východu nemalo do spálne svietiť, preto okenný výklenok v hrubom múre zo strany spálne oddelili tenkou priečkou s dverami. Vzniknutý malý priestor potom zrejme používali ako záchod so záchodovou stoličkou („Leibstuhl“). Vedľa spálne mala izba v strede východného krídla pred oknom vybudovaný malý balkón na kamenných konzolách. Ten umožňoval ničím nezatienený pohľad na mesto. Neupravené divo rastúce stromy na východnej terase vtedy ešte neboli.

V južnom krídle boli na prvom poschodí smerom od Korunnej veže, teda od západu, najprv dve predsiene. Nasledovala najväčšia - stredná - hlavná sála. Z tej sa dalo vystúpiť na dlhý balkón nad hlavným portálom paláca. Z balkóna videla kráľovná na všetkých stranách územie, ktorému panovala. Hostí prijímala, a audiencie udeľovala v susednej menšej miestnosti, kde pod purpurovým baldachýnom naproti oknu stál jej kráľovský trón.

Miestnosti v severnom krídle, obývané cisárom, taký výhľad nemali. Osvetľovali sa oknami zo strany nádvoria (teda z juhu). Hlboké výklenky okien obrátených na sever boli tenkými priečkami oddelené od priľahlých miestností. Aj v tých boli asi len podružné priestory pre služobníctvo alebo suché záchody s prenosnými nádobami. Napriek tomu boli na severnej fasáde okná plne priznané a poskytovali výhľad na kopce nad Prešporkom, intenzívne osadené vinohradmi.

Vysoký strom bol medzi nimi výnimkou. Nevábny bol asi pohľad z okna dolu, na priestor hradného areálu pod severnou fasádou. Ten slúžil ako hospodársky dvor. Predtým tam bol aj kameňolom, vojenské objekty, sklady dreva či stavebného materiálu. Možno tam bolo aj hnojisko. To všetko asi viedlo cisára k rozhodnutiu založiť na mierne klesajúcom teréne severne od paláca barokovú ozdobnú záhradu. Vzorov bolo vo Viedni, ale aj vo Francúzsku, odkiaľ pochádzal (Alsasko, Lotrinsko), veľmi veľa. Terén zarovnali do viacerých vodorovných terás, ktoré boli navzájom prepojené kamenným schodišťom.

Po stranách centrálneho chodníka boli políčka („partery“) s ornamentálne vysadenými veľmi nízkymi rastlinami. Medzi nimi boli aj „záhony“ vyplnené pieskom, kamennou alebo tehlovou drťou, možno aj rozdrveným sklom. Pri pohľade zhora vyzerala záhrada ako veľký rozprestretý koberec. Park si vyžadoval neustálu údržbu. Problém bol určite s polievaním záhonov, lebo Hrad nemal dostatočný vlastný zdroj vody. To bolo hádam aj jedným z dôvodov, prečo Wolfgang Kempelen vybudoval vodovod, ktorým sa do rezervoárov v podzemí paláca pumpovala voda z Dunaja. Cisár František zomrel r. 1765.

Do roku 1780 žila na Hrade jeho dcéra Mária Christina so svojím manželom, saským kniežaťom Albertom. Po ich odchode do Bruselu prestal byť hrad kráľovskou rezidenciou. Jozef II. premiestnil rezidenciu do Budína. Vzápätí zanikla záhrada, lebo študenti Generálneho seminára ani neskorší obyvatelia cisársko-kráľovskej kasárne drahú okrasnú záhradu nepotrebovali.

Po archeologickom výskume, ktorý v minulom roku odkryl zásadné časti tereziánskej záhrady, bude možná jej verná rekonštrukcia.

Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský
Páčil sa vám článok?