Medailóny zostali našťastie neprelomené

Kuriózny bol nákup praobyčajného plášťa do dažďa, akejsi nepriesvitnej hnedej peleríny s kapucňou a otvormi pre ruky v dvoch veľkostiach - pre deti a pre dospelých.

Pri nákupe tohto tovaru predavač požadoval od zákazníka „gumovú surovinu“ (duše z bicyklov, roztrhané staré gumové plášte...). Prinesený materiál starostlivo odvážil a keď bola váha dostačujúca, zaplatením tzv. „bumážkami“ (povojnové platidlo s vytlačenou hodnotou v azbuke, niektoré v slovenčine aj v češtine) ste sa stali majiteľmi pršiplášťa. Takýto obchod sídliaci pod Michalskou bránou hneď napravo sme navštívili. Pre nedostatok gumovej suroviny sme však nič nekúpili.

Dunajošky počas daždivých dní sedávali pod bránami domov, vymýšľali huncútstva, alebo doma čítali stokrát už prečítané knihy, či štrikovali, háčkovali, štopkali ponožky, Sidolom leštili mažiare, mlynčeky na kávu, biglajze (žehličky) na drevené uhlie. Robota pre nás sa vždy našla.

V daždi behom do aj zo školy, nad hlavami sme si pridržiavali školské aktovky a bolo nám fajn!

Počas trvania vojny prežívali obyvatelia nálety na mesto v rôznych úkrytoch. Poschodové domy boli nimi vybavené, prízemné, tých bolo viac, mali iba pivnice na uhlie a drevené šopy postavené na dvoroch ako skladišťa na všelijaké haraburdie.

Ak sme to stihli, väčšinou sme chodili do tunela pod Hradom a do rozostavaného Divadla P. O. Hviezdoslava na Laurinskej ulici. Najbližší kryt pre nás bol však na rohu Kempelenovej v poschodovom Roľníckom dome.

Keďže obyvatelia domu si nepriali „ľudí z ulice“, často sme utekali na Grösslingovu k mníškam.

Keď sa z rádia ozvalo: „Achtung, achtung, eine luftláge Meldung!“, alebo „Figyelem, figyelem, Soprony - Györ,“ a začali zavýjať sirény, my, staršie dievčatá, pozháňali sme mladších súrodencov, schytili dopredu pripravené malé, drevené skladacie stoličky, tašky s jedlom a behom, čo nám sily stačili, trielili sme do krytu, ktorý nám určili rodičia. Oni dobehli za nami.

V areáli mníšok stál kryt, skôr akási zemľanka, ktorá mala ochrániť naše životy pred bombardovaním. V opačnom prípade by nás, deti, identifikovali podľa medailónov, ktoré školopovinným deťom pridelil Červený kríž, v tom čase sídliaci na Cukrovej ulici.

Medailóny veľkosti desaťkorunáčky boli z ľahkého kovu, v polovici perforované, aby v sa prípade nešťastia dali ľahko prelomiť a jedna časť mohla byť odovzdaná kompetentným úradom. Averz v hornej aj dolnej časti mal vyrazené číslo dieťaťa a na oboch poloviciach reverzu nám rodičia vyryli meno. Po celý čas vojny sme nosili tieto amulety zavesené na krkoch, na retiazkach či šnúrkach. Snímať sa smeli len doma, pri kúpaní. V strašných vojnových časoch stálo šťastie pri nás. Vojnu sme prežili, medailóny zostali neprelomené.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce