Starali sme sa o opustené pomníčky

Keď nás prestalo baviť hrať divadlo na dvore aj telocvičňa na ulici, vybrali sme sa na Ondrejský cintorín. Malá vchodová bránička z ulice Vuka Karadžiča bola vždy otvorená. Tadiaľ sa vchádzalo na „detský cintorín“. Za vchodom býval hrobár s rodinou. Prekročením bránky zmĺklo naše hlasné rozprávanie i chichotanie.

Atmosféra cintorína, jeho posvätné ticho vyžarujúce pokoj, mohutné, dovysoka čnejúce staré divé gaštany, šumenie tují, spev čiernych drozdov či z kríkov vyplašený holub (skôr sme však boli vyplašené my), to všetko nás zmenilo na neuveriteľne plaché dievčatká.

Našou novou záľubou sa stalo prechádzanie sa pomedzi hrobčeky usporiadané v dlhých radoch, obzeranie si fotografií detí, šeptajúce slabikovanie ich mien a veršíkov na pomníčkoch.

Hroby zarastené burinou sme pleli, podobizne deti sme utierali handričkami, vymieňali sme vodu vo vázach všade, kde sme videli nezáujem pozostalých. Všetko s najväčšou vážnosťou a pietou.

Neskôr si každá z nás vybrala jeden pomníček a ten pravidelne udržiavala. Pozorovali sme príchodiacich prinášajúcich kytice aj kytičky kvetov, zapaľujúcich kahančeky a sviečky. A my? K „svojim“ sme chodili iba s handričkami. Bolo nám to ľúto. Nedá sa preto zabudnúť na nepremyslený čin, ale vykonaný s dobrým úmyslom. Vzali sme kvety z hrobčekov, odtiaľ, kde ich bolo najviac, preniesli na „naše“ a tešili sme sa z nich. Viem, konali sme neuvážene. Verím však, že tí, ktorým kvety patrili, aj tí, ktorí ich priniesli, nám už odpustili!

Na bielu chladnú mramorovú dosku s fotografiou usmievajúceho sa batoliatka v bielom kožúšku a bielej čiapočke, ako aj na zlatými písmenami vyrytý epitaf, ani po rokoch nezabúdam, pretože Marienka bola „moja“.

Znel takto:
Tu spinká
Marienka Lackovičová
dva a pol mesiaca stará
rodičia ma mali radi
veľkú radosť zo mňa mali

Boh mi zavrel očičká
plačú pre mňa otecko a mamička
Slová, slová, slová...

Nikto však neprišiel vyplieť burinu, nepoložil kvietok, nezapálil sviečku. Robili sme to za nich my malé Dunajošky.

Po rokoch, z opačného konca republiky vedie moja cesta dolu Dunajskou ulicou na Ondrejský cintorín. Všetko je inakšie. Miesto posledného odpočinku Prešpurákov sa zmenilo na oázu pre živých.

Stojím na mieste niekdajšieho detského cintorína, na ktorý sme my tak rady chodili. Bývalý detský cintorín mi pripomína iba niekoľko roztrúsených pomníčkov.

Myšlienky mi lietajú, jedna druhú predbiehajú, musím si ich usporiadať. A potom, ako kedysi, vyberám vreckovku (nie handričku), s láskou utriem zaprášený pomníček, ku ktorému sa kedysi často chodilo, položím kytičku, zapálim kahanček a cez slzy ľútosti, ktoré neviem zastaviť, meditujem...

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2002)
(Pokračovanie nabudúce)