Namiesto paláca postavili poisťovňu
Jesenského ulica v úseku pri Štúrovej ulici dnes nepôsobí veľmi široko, hoci je určite širšia než iné blízke ulice. O to širším dojmom pôsobila (vtedy ešte Ružová ulica, Rosengasse, Rózsa utca) do prvej svetovej vojny, keď po jej oboch stranách stáli skoro výlučne jednoposchodové budovy.
Všetky stavby po jej stranách boli postavené až po polovici 18. storočia. Domy sa stavali na pevnej pôde medzi bývalými ramenami Dunaja, kde už predtým bývali kultivované záhrady. Pred polovicou 18. storočia sa tam pevné objekty objavovali len zriedka. Dunaj sa každý rok vylieval a vysoká voda objekty a záhrady nielen zaplavovala, ale často celkom zničila alebo odniesla. Okrem toho bolo zakázané stavať pevné konštrukcie pred hradbami mesta, aby v prípade obliehania neposlúžili nepriateľovi, alebo aby nezacláňali obrancom z hradieb mesta pri strieľaní na nepriateľa.
Pred hradbami mesta bývali trvalo umiestnené len také zariadenia, ktoré potrebovali veľa vody, resp. vodu, ktorá by odnášala nepríjemný odpad. Bývali to najmä objekty súvisiace so spracovaním koží a mestské jatky. Povyše, pri neskoršom Rybnom námestí, stál aj mestský pivovar, medzi tým roztrúsené domčeky chudobných rybárov.
Zdá sa, že miesto terajšieho východného rozšíreného úseku Jesenského ulice bývalo v stredoveku zaplnené vodou. Dalo sa používať napríklad ako kúpeľ pre kone. Neskôr, po zasypaní plytkého „jazera", mohlo priestranstvo slúžiť aj ako trhovisko, alebo sklad dreva doplaveného plťami a podobne, tak ako v iných stredovekých mestách.
Po postavení Kláštora Notre Dame a „internátnej školy" pre šľachtičné sa aj okolie kláštora začalo sľubne rozvíjať. Vzniklo tu aj niekoľko šľachtických domov, najmä v bloku medzi terajšími ulicami Jesenského a Gorkého. Najvýstavnejší z nich bol skutočný „palác" grófa Batthyányho. Mal štyri krídla okolo štvorcového nádvoria a dve brány oproti sebe, takže bol prístupný z oboch paralelných ulíc a to aj kočom. Dedička paláca sa vydala na konci 19. storočia za grófa Pongráca. Jej deťom patril palác až do 30. rokov, keď ho predali poisťovni Moldavia-Generali. Poisťovňa Moldavia-Generali kúpila aj susedný objekt. Oba domy dala zbúrať a na ich mieste vyprojektoval architekt Alexander Skutecký, syn maliara Dominika Skuteckého, nový administratívny a obytný dvojdom. Objekt postavila firma „Pittel und Brausewetter", ešte aj dnes činná napríklad vo Viedni.
Na prízemí 1935/6 dokončenej stavby boli obchody, na poschodí kancelárie poisťovne, zariadené vtedy najmodernejším kancelárskym nábytkom. Ďalšie poschodia boli rozdelené na väčšinou dvojizbové byty. Na najvyššom poschodí boli byty-garsónky menšie, ale zato k nim patrili rozľahlé terasy. Objekt totiž nesmel podľa vtedajších stavebných predpisov presahovať stanovenú výšku a odstupňovaním najvyššieho podlažia sa dalo získať ešte jedno obytné podlažie, ak nebola na dome šikmá strecha.
Steny budovy boli izolované vtedy moderným spôsobom, nehrdzavejúce kovové konštrukcie okien sa považovali za nezničiteľné. Fasády budovy obložili domácim travertínom, ale vestibul, vnútorné chodby a schodište dostali obloženie oveľa drahším a ušľachtilejším svetlozeleným žilkovaným sliezskym mramorom. Ústredné kúrenie administratívnych priestorov bolo nezávislé od ústredného kúrenia v bytoch, celý dom mal aj prívody teplej vody zo spoločného zdroja, čo ešte vtedy bolo v Bratislave výnimkou. Odpadky sa sypali na každom poschodí cez zvláštny otvor na schodišti do zvislej šachty, ktorá vyúsťovala do nádrže v suteréne pod vnútorným dvorom. Väčšinu odpadkov potom domovník spaľoval v kotloch ústredného kúrenia so špeciálnymi pohyblivými roštami, ktoré dodala Českomoravská Kolben-Daněk z Prahy.
Skuteckého projekt s otvoreným „dvorom" do Gorkého (vtedy Ondrejovej) ulice sa natoľko osvedčil, že už o niekoľko rokov ho zopakovali postavením ďalšieho rovnakého bloku na susediacich parcelách smerom k Štúrovej ulici.
V roku 1945 objekt zasiahlo niekoľko bômb. Bol čiastočne poškodený, ale dal sa bez problémov obnoviť. Len travertínové obloženie na časti obnovenej po vojne ešte stále chýba.
Štefan Holčík
FOTO - archív