Medailami boli obaly od čokolády

Po istom čase nám začali byť priestranné dvory za našimi domami priúzke. Telocvičňou sa stala Dunajská ulica, presnejšie povedané, jej chodníky. Vymedzený priestor na cviky sa začínal na rohu Reichardovej (Rajskej) a končil sa Lazaretskou, oproti krčme pod názvom Kysucká.

Vozovka Lazaretskej bola vydláždená drevenými kvádrami, na nich povozy nehrkotali, skôr duneli. Spomedzi škár, zaliatych smolou, sme vylupovali hrubé, ťažké kováčske klince, ktoré postrácali kone z podkov. Keď ich bolo šesť, dalo sa s nimi hrať vyhadzovaním zo zeme do vzduchu a ich chytaním po jednom, po dvoch...

Vrátim sa však k našej „trotoárovej“ (chodníkovej) telocvični. Disciplín bolo niekoľko a nie hocijakých. Prvá na zábradlí pred I. štátnym dievčenským gymnáziom. Na ňom zavesené za kolená ako netopiere, či skôr netopierice, dolu hlavou, so spustenými rukami, sme vydržali visieť aj niekoľko minút. Víťazkou sa stala tá s najväčšmi vypúlenými očami a najčervenšia v tvári.

Nasledovali hviezdy, my sme ich volali čertove kolesá, po chodníku až k čistiarni Imhof, dom číslo 37, pri plynovej lampe. Počet kolies počítala Irena. Na cvičeniach sa aktívne nezúčastňovala, vynikala v režírovaní divadiel na dvore a organizovala naše podujatia.

Ďalšou disciplínou boli „mosty“. Obrátené chrbtami k vopred určenému domu sme na povel utvorili mosty a švihom hore. Tu išlo o rýchlosť.

Najťažší, krkolomný a najnebezpečnejší bol beh po úzkom betónovom múriku, oddeľujúcom park (teraz ihrisko) od ulice. Nezaobišiel sa bez pádov, modrín a odrenín. Chodili sme s kolenami aj lakťami posiatymi chrastami, ale listy „morskej cibule“ od Berlak néni a skorocelové listy, ktoré rástli na každom dvore, rýchlo všetko zahojili.

Oproti Kysuckej krčme, na rohu dvoch ulíc, bola červenými tehlami vydláždená šikmá plocha, pozostatok trafiky, ktorá nám slúžila na rázštepy, na najnáročnejšiu disciplínu, ktorú sme vždy všetky zvládli.

Cvičenia nakoniec ukončila Irena vyhlásením víťazky a tá si mohla ako odmenu vybrať z jej zbierky obalov po čokoláde. Po metáloch sme netúžili, tie sme nechali dospelým.

Vždy v pohybe, plné nápadov, s neuveriteľným apetítom do jedla, také boli Dunajošky.

Choroby nás obchádzali. Biele Schichtovo mydlo s reliéfom jeleňa a kúpanie v korytách zmylo všetko, len nie spomienky. Dnes by sa hygienici pohoršovali nad naším počínaním a sociálne pracovníčky by vinili rodičov zo zanedbávania výchovy. Musím však povedať, že naše detstvo bolo aj pod prísnou kuratelou. V lete už o siedmej hodine sa z každého prízemného domu na Dunajskej ulici ozývali rázne povely: „Domóóóv!“, Hazáááá!“, Herééein!“

A my sme ich vždy rešpektovali.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)