Komparzistky dostali po dvadsať korún

Hnev trval krátko. Uzmierili sme sa, keď naša mama varila makové šúľance, tie mala Alica veľmi rada. V hostinci robila pani Jozefína šúľance, ale naslano. Podávali ponajviac hydinu na rôzny spôsob, vyprážali „víneršnicle“ (viedenské rezne) s „krumplšmorom“ (zemiakové pyré) a to jej, ako hovorila, „lézlo krkem a ušáma“.

Úsmev od ucha k uchu, so zubami plnými maku, potvrdil medzi nami mier. Na Ruženku sme zabudli a nedeľné predstavenia úspešne pokračovali ďalej. Lenže... My sme túžili stáť raz na doskách, ktoré znamenajú svet. To sa nám splnilo až v roku 1948, vo folklórnom pásme Rok na dedine (malého zbojníka Janka vtedy hral Ivan Mistrík a s dedinskými chlapcami poskakoval aj Leopold Haverl).

Hoci sme účinkovali len ako komparzistky, bolo to v národnom divadle!

Gáža vyplatená na ruku predstavovala celých dvadsať korún. K nej som pridala jednu ušetrenú a kúpila našej najmladšej sestričke Minke biele topánočky u Veľkého Baťu. Neuveriteľné!

Ešte veľa ráz, za pekných, slnečných nedieľ, sa dvorom ozýval hlasný potlesk malých divákov, ako odmena pre nás, ochotníčky z Dunajskej ulice. A my sme ten potlesk milovali...

Dunajské dievčatá si dobre pamätajú aj obchodný dom Teta, ktorý sme skoro denne navštevovali a rady doň chodili, lebo bolo na čo okáliť.

V zime nás lákalo príjemné teplo, v lete osviežujúci chládok. Teta mala zvláštnosť, že dlážka z drevených parkiet nádherne vŕzgala, od vchodových dverí sa znižovala, tvorila akýsi hrb, v daždivom počasí mokrý a zablatený. Na ňom sme sa šmýkali ako na ľade. Predavačky v tmavomodrých glotových plášťoch, s bielymi golierikmi a perfektnými účesmi stáli za pultmi po stranách tak, že popri stene mohli prechádzať od prvého k poslednému pultu. V strede bolo dvojpultie.

Tu predávajúce slečny, obrátené k sebe chrbtami, mali každá svoj tovar pred sebou. Od zákazníkov ich oddeľovali hrubé, priezračné dvojité sklá do výšky ramien dospelého človeka.

My, stojace na špičkách, s roztvorenými očami, s nosmi i dlaňami nalepenými na sklách, s hlasitým „Jééééj!“ sme obdivovali drahé, pre nás nedostupné hračky.

Stávalo sa, že za dvojitým sklom bol päták či šesták (10, 20 halierov) spadnutý pri platení alebo vydávaní.

Po takom objave najsmelšia z nás prosebným hláskom zavolala: „Teta, prosím, spadol mi tam šesták!“ Predávajúca sa usmiala, povytiahla vnútorné sklo, vybrala mincu, pretiahla sa cez pult a podala ju (iste pritom vedela, o čo ide). Poďakovať sa bolo samozrejmosťou.

Takýmto spôsobom, pri rôznych pultoch, sme niekedy získali až 78-80 halierov. S úlovkom viedla naša cesta priamo do obchodu s cukríkmi, hneď pri Tete (teraz Baťa). Jeden obyčajný, hnedý Stolwerck (karamelka), stál 10 halierov, fajnovejší, mliečny s orieškami v žltom balení, s červenou hviezdičkou na obale dvadsať. Karamelky predávali na kusy, iné cukríky vážili a balili do papierových kornútkov.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)