Namiesto pomníka už mala stáť vila

Prvá svetová vojna sa skončila v polovici novembra 1918. Územie Prešporka, dnešnej Bratislavy, nebolo priamo vojnovými udalosťami zasiahnuté, ale aj jeho obyvatelia mesta pocítili následky vojny. Máloktorá rodina prežila vojnu bez straty niektorého z príbuzných.

Mnohé bohatšie rodiny boli finančne zruinované, lebo vo viere, že Rakúsko-Uhorsko bude po vojne na strane víťazov, poskytli štátu vojnové pôžičky (Kriegsanleihe) a tie boli po prehratej vojne navždy stratené. Po vojne sa rozpadla monarchia, mesto sa dostalo na územie novovzniknutého Československa. V starousadlíkoch to spôsobovalo chaos a odpor. Mnohí nevedeli, ako sa rozhodnúť. Či sa stať občanmi nového štátu, alebo sa vysťahovať. Niektorí zvolili dobrovoľnú smrť.

Časť obyvateľov mesto opustila a v nasledujúcich rokoch sa sem prisťahovalo nové obyvateľstvo, predovšetkým z českých krajín. Tí, čo tu ostali, sa snažili postaviť synom mesta, ktorí sa stali obeťami prvej svetovej vojny, dôstojný pomník. No práve preto, že sa postupne stávali vo svojom rodnom meste menšinou, trvalo dlho, než sa k stavbe pomníka pristúpilo. V roku 1925 vypracoval tunajší architekt Franz Wimmer (1885-1953) návrh na pomník, pre ktorý sa určilo miesto na vyvýšenine nad mestom, pri ceste do Horského parku. Už prv tam existoval rezervoár pitnej vody, ktorý patril mestskej vodárni. Na vrchole kopca nad plošinkou, kde mal stáť pamätník, bola vyhliadková veža s ozdobnou železnou konštrukciou.

Pamätník, ktorý Wimmer navrhol, mal mať tvar obrovského sarkofágu, ktorý akoby symbolicky obsahoval pozostatky tých, ktorí padli v cudzine a boli pochovaní v cudzej zemi. Kubus spočíva na chrbtoch kamenných zvierat, ktoré sa všeobecne označujú ako levy, ale predstavujú levice. Namiesto pozostatkov nebohých je v „sarkofágu“ uložená smútočná oslavná báseň, ktorú napísala sestra architekta Wimmera pani Dora Wimmer-Helmár. Kamenný materiál na taký obrovský pomník bol veľmi drahý. Mesto však vlastnilo kamenné kvádre z rozobraného podstavca súsošia Márie Terézie, ktoré stálo v rokoch 1897 až 1922 na terajšom Štúrovom námestí.

Sochár Alojz Rigele kamenné kvádre pretesal, vytesal z nich aj štyri postavy levíc a ozdobné články, nápisy. Niektoré kusy pôvodného podstavca sa nedali použiť, lebo boli formované do polkruhu. Tie použili ako lavičky pre návštevníkov okolo nového pamätníka. Pomník stavali viac ako štyri roky. Na jeho tvorbe spolupracoval aj architekt Andrej Szönyi (pôvodne Zapletal, 1885-1968), pretože architekt Wimmer sa často zdržiaval v zahraničí.

Po roku 1989, keď ešte boli Vodárne a kanalizácie štátnym podnikom, označil niekto vo vedení podniku pozemok pod pomníkom aj v okolí pomníka obetí padlých v prvej svetovej vojne za prebytočný majetok, takže potom si ho ktosi vyhliadol a dal si ho prideliť ako predmet reštitúcie. Nový majiteľ v roku 2003 vyzval mesto, aby si „svoj“ pomník z „jeho“ pozemku odpratalo. Na mieste spomienky mala stáť vila zbohatlíka. Mesto odmietlo pomník presťahovať inam a pozemok sa stal opäť majetkom štátu. Pritom ide o pozemok, ktorý bol vždy majetkom mesta a do štátneho majetku sa dostal len znárodnením mestskej vodárne v roku 1948.

Dnešná Bratislavská vodárenská spoločnosť pozemok nedostala. Je stále v správe Slovenského pozemkového fondu. Dokedy? Nebolo by správne vrátiť ho mestu? Alebo poskytnúť mu ho za symbolické jedno euro? Aby pomník padlých synov mesta nestál na „cudzom“ pozemku tak, ako sú ich hroby v „cudzej“ zemi. Aj keď súčasný pohľad z terasy na mesto je znemožnený nižšie postavenými vilami. Dnes by už maliar Gustáv Wintersteiner nemohol svoj obraz z roku 1937 zopakovať. Originál jeho obrazu je uložený v zbierke Galérie mesta Bratislavy.

Štefan Holčík
FOTO - archív GMB