Vrecia mali za Jozefa II. nahradiť drahé truhly
V poslednej štvrtine 18. storočia už bolo povedomie o hygiene na veľmi vysokej úrovni. Cisár a kráľ Jozef II. (panoval v rokoch 1780 až 1790) neváhal vydať nariadenie, ktorý zakazoval pochovávať zomrelých v blízkosti obývaných plôch.
Dôvodom bol najmä poznatok, že nákazy sa šíria predovšetkým požívaním znečistenej vody. Pritom sa však akosi zabudlo, že voda v studniach (a vtedy sa ešte pila a používala voda skoro výlučne zo studní) sa neznečisťuje len blízkosťou v hroboch sa rozkladajúcich mŕtvol. Aj keď sa cintoríny z blízkosti osídlených plôch odsťahovali, stále boli na dvoroch tesne vedľa studní hnojiská, záchody, odpadové jamy, chlievy, stajne, po dvore behali psi, hydina či zajace. A to všetko bolo stále zdrojom nákazy, aj keď už bol cintorín „za dedinou“.
Jozef II. chcel presťahovaním cintorínov čeliť častým nákazám. Z národohospodárskeho hľadiska ho mrzelo, že sa veľa vzácneho dreva zbytočne „pochováva“ vo forme rakiev. Preto rozhodol, že mŕtvoly sa majú pochovávať zabalené a zašité do plátených vriec. Aby však pri pohrebe truhla nechýbala, mala si každá farnosť obstarať „patentnú“ truhlu s vyklápacím či vysúvacím dnom, v ktorej mali mŕtvych prenášať nad vykopaný hrob. Mŕtvolu z truhly otvorením dna „vysypali“ do hrobovej jamy a po zasypaní hrobu mohli „obecnú“ truhlu použiť znovu. Obrovský odpor spôsobil, že Jozef II. síce nariadenie neodvolal, ale toleroval, ak ho jeho poddaní nerešpektovali.
Zákaz pochovávania sa týkal najmä cintorínov v rámci predtým opevneného stredovekého mesta. Prestalo sa pochovávať okolo dómu, na nádvoriach a v krížových chodbách kláštorov a v kostoloch, pred Michalskou bránou a pred Laurinskou bránou. Aj cintoríny na predmestiach sa uzavreli. Boli to cintoríny na Dunajskej, pri kláštore alžbetiniek, pri Kostole sv. Mikuláša pod Hradom, ale aj evanjelický cintorín v priestore terajšej Konventnej ulice. Pozostatky mnohých pochovaných preniesli na nové cintoríny. V neoznačených a zabudnutých hroboch ležali aj významné osobnosti, ako napríklad Matej Bel. Ich pozostatky sa nezachovali.
Prešporský evanjelický cirkevný zbor kúpil v roku 1783 dlhý a úzky vinohradnícky záhon nad Kozou bránou, pri terajšej Šulekovej ulici. Vinohrad nebol veľmi vzdialený od pôvodného miesta pochovávania (Konventná ulica). Plochou sa starému cintorínu nevyrovnal, ale bol tam predpoklad, že sa postupne prikúpia ďalšie vinohrady. Okrem nových hrobov sa tam vybudovala márnica a domček hrobára a čoskoro sa začalo s prenášaním pozostatkov zo starého cintorína. Majetnejší spoluobčania si preniesli pozostatky svojich predkov a príbuzných do nových hrobov, ostatné hroby sa ponechali na zotletie.
Napriek prikupovaniu susediacich záhrad a vinohradov sa cintorín rýchlo zapĺňal. Niektoré hroby sa potom po uplynutí istého času používali znovu. Viaceré miesta boli použité až päťkrát, pričom pri novom pohrebe sa pozostatky predošlého pochovaného vždy vyzdvihli a uložili v spoločnom hrobe. Keďže na katolíckych cintorínoch nesmeli pochovávať nekatolíkov, pri Kozej bráne sú pochovaní aj príslušníci iných konfesií ako evanjelikov augsburského vyznania. Odpočíva tu aj prvý biskup a ďalší príslušníci reformovanej cirkvi, anglikáni, českí a moravskí bratia, aj príslušníci cirkvi československej a pravoslávnej. Ba aj niekoľko katolíkov, ktorí chceli byť pochovaní v spoločných hroboch so svojimi nekatolíckymi manželmi či manželkami.
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia upravili ako cintorín s pravidelným parkovým pôdorysom prikúpenú záhradu pri Palisádach a postavili tam rozlúčkovú kaplnku podľa projektu vtedy najvyhľadávanejšieho prešporského staviteľa Ignáca Feiglera (1868). Situovanie kaplnky na prvý pohľad na nelogickom mieste svedčí o tom, že sa uvažovalo s prikúpením ďalších pozemkov vpravo od kaplnky (teda smerom k Šulekovej ulici). Tam už vtedy stáli domy. Po ich zbúraní by sa bol cintorín zväčšil a os kaplnky by bola centrálnou osou celej novšej časti cintorína pri Palisádach. Škoda, že sa projekt nepodarilo realizovať a že tam po roku 1990 vzniklo moderné diplomatické centrum.
Od šesťdesiatych rokov 20. storočia bolo kostrové pochovávanie na cintoríne zakázané. Dnes je však cintorín blízko centra mesta zase žiadaný a potrebný. Aj neevanjelici by radi uložili urny svojich zosnulých na tomto mieste. V rámci „modernizácie a úpravy“ cintorínov v 60. rokoch namiesto rekonštrukcie zbúrali budovu pri bráne cintorína zo strany Šulekovej. Okrem bytu hrobára tam boli márnica, rozlúčková sieň, krypta (Interimsgruft) na prechodné uloženie ešte nepochovaných, sklady náradia a nových rakiev, záchody. Aj táto budova bola dielom Ignáca Feiglera. Dnes stoja na jej mieste unimobunky personálu, ktorý sa o cintorín stará. Je to ideálne miesto na postavenie reprezentačného kolumbária, aké v Bratislave ešte stále chýba.
Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský