Hroby boli aj pod zimným štadiónom
Obyvateľov vnútorného mesta pochovávali pred rokom 1780 predovšetkým na cintoríne okolo farského Chrámu svätého Martina. Výnimočne pochovali štedrých darcov alebo mimoriadne významné osobnosti v areáloch kláštorov františkánov a klarisiek.
Pod kláštornými kostolmi bývali zriadené hrobky pre členov rádu, ale mohli tam byť aj hrobky šľachtických či meštianskych rodín. Pri kostole františkánov si už v 14. storočí postavila pohrebnú kaplnku rodina potomkov richtára Jakuba, pred ňu neskôr postavili kaplnku Panny Márie Loretánskej , pod ktorou bývala hrobka kniežat z rodiny Esterházy (neskôr barónov Ordódy). Aj pod kaplnkou svätej Rozálie (Šebastiána) zriadili hrobky. Pod kostolom jezuitov, ktorý bol pôvodne evanjelickou modlitebňou, je pochovaný arcibiskup Leopold Kollonich.
Na cintoríne okolo Chrámu svätého Martina stálo niekoľko súkromných pohrebných kaplniek. Pod podlahou chrámu našli odpočinok najvyšší cirkevní a svetskí predstavitelia, magnáti krajiny. Kanonici kapituly Najsvätejšieho Spasiteľa odpočívajú v krypte pod hlavnou loďou kostola. Pod kňazišťom sa nachádza krypta palatínov a prešporských grófov Pálffyovcov, v blízkosti hlavného oltára pochovali aj arcibiskupa Petra Pázmánya. Pod námestím medzi severnou stenou chrámu a budovou rímskokatolíckej teologickej fakulty, bývalým „horným“ jezuitským kolégiom, je rozsiahla klenutá podzemná miestnosť, pôvodne rádová krypta jezuitov. Hrobka ostrihomských arcibiskupov sa od 18. storočia nachádza pod barokovou kaplnkou svätého Jána Almužníka.
V južnej kaplnke pri veži chrámu, tam, kde je teraz sakristia, bola pochovaná česká kráľovná Sofia, vdova po českom kráľovi Václavovi IV., narodená ako bavorská princezná. V Prešporku žila pod ochranou svojho švagra uhorského kráľa Zigmunda. Zomrela v roku 1428. Kaplnka sa podľa nej dlho volala kaplnkou českej kráľovnej. Neskôr sa tento názov preniesol na priestor nad prízemnou kaplnkou, ktorú potom donedávna označovali ako kaplnku svätého Jozefa. Okrem kráľovnej Sofie tam bol pochovaný prepošt Georg Schomberg, ktorého prepychový náhrobok sa zachoval. Kráľovnej sľúbený náhrobok švagor Zigmund nikdy nepostavil. Na jej hrob pod podlahou sa zabudlo a v 19. storočí ho barbarsky zničili.
Na „vnútromestských“ pohrebiskách nebolo dosť miesta pre všetkých obyvateľov. Preto niektorých pochovávali na cintorínoch na predmestiach, ktoré však boli určené predovšetkým pre obyvateľstvo predmestí. Cintorín pred Laurinskou bránou okolo Kostola sv. Laurinca a kaplnky sv. Jakuba bol z nich najväčší. Obyvateľov predmestia Schöndorf pochovávali na cintoríne okolo Kostola svätého Gottharda, v priestore terajšej Heydukovej a Hollého ulice. Od neho južnejšie bol cintorín na konci Dunajskej ulice, pri Lazaretskej. Tam pochovávali aj zomrelých obyvateľov špitálu, lazaretu, chudobinca. Pred Michalskou bránou bol cintorín na mieste neskoršieho Župného domu pri kostole rovnakého zasvätenia. Pri Kostole sv. Mikuláša pod Hradom bol ďalší cintorín, iný bol pred južným opevnením mesta v oblasti Gorkého či Jesenského ulice ( cintorín sv. Ondreja).
Vtedy museli presunúť Ondrejský cintorín ďaleko za mesto, tam kde je dodnes. Aj názov Mikulášskeho cintorína sa presťahoval od kostola na cintorín na západnom konci Zuckermandlu. Tam bol už od konca 17. storočia aj cintorín pre židovské obyvateľstvo Podhradia. Evanjelici dostali možnosť používať časť cintorína pred Michalskou bránou, ktorý sa neskôr rozšíril do priestoru terajšej Konventnej ulice.
Od konca 18. storočia sa mesto veľmi rýchlo rozrastalo, preto boli potrebné aj nové cintoríny. Okrem dvoch východne od nového sídliska na Blumentáli ( katolícky a evanjelický), vznikol aj vojenský cintorín na mieste neskoršieho kláštora Saleziánov ( pri križovatke Záhradníckej a Miletičovej), kam pochovávali ešte aj na začiatku 20. storočia aj vysoko postavené vojenské osobnosti.
Neďaleko neho, tam, kde je dnes kúpalisko známe ako Tehelné pole (skutočné Tehelné pole - Ziegelfeld - bolo severne od terajšej Vajnorskej ulice), zriadili v 19. storočí cintorín chudobných. Pochovávali tam aj zločincov, žobrákov a neznámych pocestných, ktorí umreli na území mesta. Nedávno sa objavila v tlači správa, že pri prestavbe zimného štadiónu sa našla ľudská lebka. Je to logické, lebo hoci pozostatky zomrelých pred zriadením kúpaliska a klziska exhumovali, mohlo sa na niektorých pochovaných „zabudnúť“.
Hroby najchudobnejších totiž neboli ničím označené, a „horších“ mŕtvych, samovrahov či zločincov pochovávali ďalej od centra cintorína. Iný cintorín pre chudobných zriadilo mesto pred prvou svetovou vojnou v údolí medzi potokom Vydrica („mlynský potok“) a Karlovou Vsou, ktorá vtedy ešte ležala na území mestečka Devín. Pre tento cintorín, na ktorom neskôr pochovávali obete prvej svetovej vojny a ešte neskôr sa stal ústredným cintorínom mesta (okrem Martinského cintorína, ktorý patril farnosti svätého Martina), sa ujalo meno „cintorín v Slávičom údolí“, pričom skutočné Slávičie údolie je na druhej strane potoka Vydrica, smerom na Červený Kríž.
Štefan Holčík
FOTO - SITA