Zemská banka skrývala sochu Masaryka

Na Laurinskej ulici stával tesne pri južnom opevnení mesta až do roku 1921 palác s barokovou fasádou. Bola to stavba, kde sa od polovice 16. storočia až do začiatku 19. storočia schádzali uhorskí magnáti na zasadania krajinského snemu.

Na začiatku 19. storočia upravili pre potreby snemu bývalú budovu Uhorskej kráľovskej komory na Michalskej ulici (teraz Univezitná knižnica). Starú budovu snemu obsadili na sto rokov rôzne kráľovské úrady. Na východnej strane so starou snemovňou susedil objekt obsahujúci archív rodiny grófov Pálffyovcov (Laurinská 12), na západnej strane postavili v prvej polovici 19. storočia palác Motešických (Laurinská 8). Ten vznikol už po zrušení hradieb, preto bolo jeho hlavné priečelie situované do vtedajšej Ondrejskej, teraz Gorkého ulice.

Budova starej snemovne s veľkou sálou (kde sa v 17. a 18. storočí konali aj divadelné predstavenia), stratila po prvej svetovej vojne opodstatnenie. Bolo to v čase, keď sa už rozvíjala Československá republika, keď bol Prešporok premenovaný na Bratislavu.

Silný vplyv bohatého československého peňažníctva sa prejavil v stavbe nových „bankových palácov”. K najbohatším tradičným českým bankám patrila Zemská banka. Jej vedenie sa rozhodlo otvoriť pobočku v Bratislave.

Banka kúpila starú budovu snemu a na jej mieste vybudovala svoj objekt, ktorý ešte aj dnes prevyšuje všetky okolité stavby. Projekt objednali u pražského architekta Osvalda Polívku, ktorý predtým postavil pre banku niekoľko objektov v Prahe. Polívka v projekte datovanom r. 1922 navrhol situovať hlavné priečelie do Ondrejskej ulice, na miesto, kde predtým ešte nikdy nič nestálo.

Bývala tam mestská priekopa, a za ňou parkánový múr opevnenia. Objekt stavali dva roky. Počas stavby sa ukázalo, že Polívkom navrhovaná fasáda by pôsobila nemoderne, lebo obsahovala secesné prvky, v 20. rokoch už nevhodné. Stavbu viedol namiesto projektanta architekt Evžen Linhard. Pravdepodobne to bola jeho zásluha, že namiesto secesných ozdôb sa uplatnila ornamentika, pripomínajúca zľudovelé barokové motívy.

V širokom páse nad bankovou halou bol nápis Zemská banka z bronzových písmen, ktoré dodala pražská firma Franta Anýž. Nad nápisom architekt umiestnil kamenné alegorické sochy od Ladislava Šalouna. Podľa Šalounovho modelu odlial Anýž aj bronzový veľký znak Československej republiky, ktorý býval umiestnený nad vchodom do banky, a množstvo bronzových lustrov so štátnym znakom, ktoré boli okrem bankovej haly umiestnené aj v pasáži. To všetko skončilo po 2. svetovej vojne v zbere.

Rovnakému osudu unikla len bronzová socha prezidenta T. G. Masaryka v nadživotnej veľkosti. Pôvodne stávala v bankovej hale. Počas vojny bola uložená v pivnici a zasypaná uhlím pri kotolni ústredného kúrenia. Vedenie banky ju zachránilo. Aj ona je dielom Ladislava Šalouna, a odliatkom z dielní F. Anýža. Je to jedna z najlepších Masarykových sôch. Dnes je uložená v zbierkach Múzea mesta Bratislavy.

Najdôležitejším priestorom novostavby bola banková hala na mierne zvýšenom prízemí, úradovne nad ňou, trezory a archív v suteréne. Z bankovej haly viedlo dvojramenné schodište priamo na poschodie, kde bola aj kancelária riaditeľa pobočky. Vo vyšších podlažiach boli prepychové byty vedenia a skromnejšie byty pracovníkov banky.

K ním viedlo schodište s priestranným výťahom a farebnými vitrážami na oknách. Tie ornamentikou čerpali z ľudových motívov. Podobne boli riešené aj byty a schodište v trakte pri Laurinskej ulici. Tam sa byty prenajímali lepšie situovaným nájomníkom.

Banková hala po vojne už tretí raz zmenila svoju tvár. K bývalému vnútornému schodišťu je dnes zriadený nový vchod z ulice. Byty sú prestavané, rozdelené na viac jednotiek. Z dvoch historických výťahových kabín prežila len jedna, aj tá mierne „zmodernizovaná”, totiž ochudobnená o pôvodnú dekoráciu. Z vitráží ostali len zlomky.

Štefan Holčík
FOTO - archív