Na Korze sa nielen bilo, ale aj špicľovalo

Hugo s Ferim medzitým uviazli v klinči a zvalili sa na dlažbu. V zúrivom objatí sa kotúľali od jedného obrubníka, banket sme tomu hovorili, až po druhý, tam sa postavili a obom už dolu košeľou stekala krv.

Svietila na jednej z večných belostných Feriho košeli a matnela na Hugovej károvanej flanelke. Opäť sa do seba pustili päsťami. Živý ring ich obklopoval a postupoval s nimi hore Korzom a potom úzkou Zelenou ulicou, kde bol zlý výhľad na súboj, až na Ventúrsku.

Bojovníkom očividne ubúdali síl. Na konci Zelenej zostali stáť, obaja v miernom predklone, na dlažbu kvapkala krv, keď Feri povedal:

- Už to nemá cenu. Dokončíme to nabudúce.

- Oukej, - po americky odvetil Hugo a podali si ruky. Dav ich obkolesil, skryl, kým nezmizli v pavlačových domoch s tajnými priechodmi a policajti márne ňúrali pod bránami domov na Korze. O pár sekúnd vyzerali ulice ako každý iný večer.

Každý iný večer rovnako a predsa inak. Korzo fungovalo, aj keď pršalo, ba aj v zime, vtedy to však boli rýchle stretnutia. Raz sa komunisti pokúsili zalichotiť mladým starým rodákom a dovolili v novinách uverejniť veľkú reportáž nazvanú „Klub v tváre L“, ale to nepomohlo. Korzo nezmenili na stredisko mladých budovateľov. Zostalo doménou krásavíc, rebelov, intelektuálov, dekadentov a trošku aj umelcov.

V každom väčšom meste na Dunaji bol kus Paríža, v Budapešti napríklad Vörösmartyho námestie. U nás to bolo Korzo. Pár ulíc bohatých na cukrárne a kaviarničky a mliečny bar. Ganymedova fontána pred divadlom, na ktorej sedeli rebeli a milenci. Kaviareň pre homosexuálov a intelektuálov. Parížsky kus noblesných spôsobov, najnovšej študentskej módy (vrátane názorových trendov), nelicencovaných umelcov, flirtov a krátkych lások, svetobežníctva, všeobecnej pestrosti. Navyše šmrcnutej blízkosťou Cukrmandlu so štricáckou zlopovesťou.

Prezieraví pedagógovia z niektorých stredných škôl to dobre vedeli a pod hrozbou vyhodenia zo školy zakazovali svojim študentom „otŕčať sa“ na korze. Bolo to málo platné. Špicľov z radov pedagógov sme poznali hneď, aj keď sa nás to netýkalo. A stačilo, aby sa napríklad súdružka profesorka Šimická objavila pri Michalskej, tichým telegrafom sa rýchlejšie, než čokoľvek iné, nieslo dolu Korzom „Šipka je tu!!!“ a dievčatá zo strednej zdravotníckej sa poskrývali pod brány, či do susedných uličiek a nerušene sa tam v ilegalite s nami láskali.

Zákaz mal - ako všetko, čo straníci vymysleli - kontraproduktívny náboj: Prítomnosť študenta sa hmatateľne dala dokázať, len keby ho zadržali bdelí príslušníci Verejnej bezpečnosti, v dôsledku čoho sa každý korzár podľa možnosti konfliktom priamo na Korze vyhýbal. Dosť bolo priľahlých ulíc.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)