Palác Motešických má novú podobu

Verejné priestranstvá dostávali v minulosti automaticky pomenovania, ktoré umožňovali ľuďom ľahkú a spoľahlivú orientáciu. Ulice a námestia boli známe pod prídavnými menami, ktoré ich najviac charakterizovali. Veľké či malé námestie, dlhá, krátka, blatistá, dláždená, tmavá, strmá, horná, vysoká, dolná, drevená či dláždená ulica.

Pri uliciach a cestách sa uplatňoval aj smer, kam viedla: Viedenská, Dunajská, Cintorínska, Hradná, Zámocká. Časté bývalo pomenovanie podľa svätcov, najmä v blízkosti kostolov, alebo podľa blízkych kláštorov a iných cirkevných objektov (Michalská, Františkánska, Klariská, Kapitulská, Farská, Prepoštská, Kostolná, Školská). V priebehu druhej polovice 19. storočia sa rozšíril zvyk pomenovávať priestranstvá podľa významných osobností.

V Uhorsku, a teda aj v Prešporku (oficiálny názov mesta bol do roku 1919 Pozsony), dostali ulice a námestia mená podľa významných maďarských revolucionárov a politikov (Petöfi, Kossuth, Batthányi, Széchényi, Szilágyi, Deák). Tieto názvy prestali byť po prvej svetovej vojne a po vzniku Československej republiky aktuálne. Jednoduchým premenovaním sa z Kossuthovho námestia stali Palackého sady, z Pálffyho námestia Námestie Komenského.

Meno Jana Amosa Komenského použili aj na pomenovanie bratislavskej univerzity. Tú pozná každý. No medzi Bratislavčanmi je mnoho takých, ktorí netušia, kde je Komenského námestie.

Je len málo takých námestí na svete, kde nikto nemá adresu. Ani byty, ani inštitúcie. Načo vlastne potrebuje taký priestor pomenovanie?

Bratislavské Komenského námestie je priestor za bývalým Mestským divadlom, medzi dnešnou Gorkého a Jesenského ulicou. Teraz bezútešné parkovisko, voľakedy udržiavaný intímny parčík, založený ešte v 19. storočí Okrášľovacím spolkom.

Priestranstvo nebolo vždy také veľké. Pôvodná budova barokového divadla bola o niečo dlhšia ako terajšia (aj napriek nevzhľadnej modernej prístavbe). Do námestia, ktoré ešte vtedy nenieslo nijaké meno, zasahovalo predĺženie divadla za jeho javiskom, ktoré obsahovalo tanečnú a koncertnú sálu - pôvodnú mestskú redutu. Tú mešťania používali pri častých oslavách, báloch, spoločenských udalostiach. Bolo možné aj prepojenie hľadiska divadla so sálou reduty, cez priestor javiska. Takto spojenú impozantnú sálu si dnes možno ťažko predstaviť. Hádam len pri návšteve sál Reduty vo Viedni.

Ešte v čase existencie starého divadla (terajšie postavili na jeho mieste až v roku 1886) si postavil v tridsiatych rokoch 19. storočia v tesnej blízkosti reduty, na vtedajšej Ondrejovej či Ondrejskej ulici (Andreasgasse, dnes Gorkého), pomerne rozsiahly palác šľachtic pán Motešický. Využil možnosť zastavať aj už nefunkčnú mestskú priekopu, ktorá sa tiahla pozdĺž ulice. Po stavebný materiál nemusel chodiť ďaleko. Murári stavali nový dom z materiálu, ktorý získali súčasným demolovaním stredovekých múrov mestského opevnenia.

Rodina Motešických sa objavila ako kométa úspešných úradníkov na začiatku 19. storočia a ešte v priebehu 19. storočia aj zanikla, vymrela. Bola to vlastne bočná vetva šľachtickej rodiny Majthényiovcov. Dom Motešických obsahoval veľa nájomných bytov, ktoré s obľubou obývali aj príslušníci vyššej šľachty. Preto sa stalo zvykom označovať ho názvom palác. Pred koncom 19. storočia používalo reprezentačné miestnosti prvého poschodia meštianske kasíno.

Po prvej svetovej vojne začal dom pustnúť. Nakoniec prešiel do majetku susediacej banky a neskôr ho spravoval bytový podnik. Z paláca sa stal nevábny nájomný dom so smrdiacim prechodným dvorom. Po privatizácii sa historický objekt dožil rekonštrukcie, ktorá sa práve končí. Objekt je od základov sanovaný a zmodernizovaný, nadstavbou sa jeho úžitková plocha zvýšila skoro až na dvojnásobok.

Nie vždy sa podarí realizovať vhodnú nadstavbu na historickom objekte. Odstrašujúce príklady vidno na Hviezdoslavovom námestí v rade budov naproti hotelu Carlton. Mohutná nadstavba nad palácom Motešických pôsobí oveľa prijateľnejšie. Projetant aj stavebník si uvedomovali význam pôvodného pamiatkového objektu.

Odstupňovaním nadstavby a použitím tmavších materiálov na jej povrchu zvýraznili optický účinok precízne reštaurovanej pôvodnej fasády z devätnásteho storočia. Problematická ostáva perforovaná kulisa pripomínajúca pôvodný trojuholníkový štít. Trojuholníkový štít bol, ako v klasickej architektúre, vyvrcholením fasády. Dnešné riešenie s prázdnou trojuholníkovou plochou je skôr excentrickou dekoráciou modernej nadstavby.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus