Po ivánskom výlete sa leto už zbláznilo

Starý pľac pred starou opravovňou bicyklov hneď oproti parku mal uprostred leta jednu z najkrajších vôní - stánky si tam rozložili sezónni predavači ovocia a predávali melóny. Kilo za päťdesiat halierov, teda pol malého balíka zberového papiera. Ten sme prezieravo dali do výkupne už cestou do Šifbeku.

Heumarkt, čiže Senný trh, aby rozumeli aj privandrovalci, najkrajšie voňal motorovým benzínom, lebo to bola strmá ulica a staré káry sa na nej trápili a dymili. A okrem toho tam býval Jožo Borúvka a ten potiahol otcovi prvé porno nášho života - na amoniakovom stroji rozmnoženú neumelú kresbu (zrejme inšpirovanú Kámasutrou, čo som si, jasne, uvedomil až o pár rokov).

Ešte si pamätám, ako krásne až k opitosti voňali pokosené polia. Ockova sestra, teta Katka, mala prenajatý malý domček pri ceste na Devín. Keď sme k nej šli, neraz sme sa museli v autobuse legitimovať bdelým ochrancom ľudovodemokratickej hranice, ktorí mali závoru a jednotku plnú rýchlopaľných zbraní hneď pod schodíkmi k jej domčeku.

Keďže sme boli malí a doklady sme nemali, stávalo sa, že nás bdelí ochrancovia veci ľudu odviedli hore strmými schodmi až tete do náručia. A s touto tetou, ktorá chovala aj sliepočky, a keď jej vydalo, pomáhala nimi našej mamičke, tak teda spolu s touto tetou som chodieval na ivánske polia na klásky.

Najprv nekonečne dlhá cesta autobusom, počas ktorej mi táto skvelá kuchárka, bývalá hoteliérka, kuchárka a cukrárka, poštátnená a vyhnaná z Užhorodu, strčila do ruky kus skvelého koláča.

Potom pálivá vôňa obilného strniska a po nej pálivé slnko na chrbte, kým sme nemali plné ruksaky a plátenú tašku a medzitým ešte tieň osamelej plánky a vôňa vlažnej paradajky a uhorky k chlebíku s bryndzovou pomazánkou (Katka totiž nerobila nátierky, len pomazánky, chlieb namazala, natierala dvere a stenu na verande).

Po ivánskom výlete sa však už leto zbláznilo a rútilo dolu kopcom až do smradu špongií pri školskej tabuli, ktoré vedeli zatuchnuto smrdieť od prvého použitia vlhkosťou a trochu aj prefajčenými prstami súdružky učiteľky Zubáčovej. Celkom harmonicky do toho všetkého zapadal smutný dym z parkov a cintorínov na Dušičky a lepkavý dym lignitu v hmlistých jesenných dňoch a ďalší rok tatkovho trestu.

No to čoskoro vybehol Martin na bielom koni a vymrazil všetok ten smútok a smrad. Advetnskalender mala zrejme Kocuška, dcéra nášho bratranca, architekta, ktorý rozumne zdúchol do neďalekej Viedne hneď po tom, ako zvíťazil komunizmus nad Budapešťou.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)