Napoleon zostal na Somárskom vrchu
Na leto 1809, keď bolo mesto okupované armádou francúzskeho cisára a jeho spriatelených vojsk, obyvateľstvo tak skoro nezabudlo. Mesto malo práve za sebou obrovskú katastrofu, oveľa väčšiu, aká ho postihla v roku 1439, keď hradná posádka kanónmi z hradu ostreľovala mesto.
Mnohé domy boli vyhorené, bez striech. Nie každý mal možnosť ihneď si postaviť novú strechu. Úrody vo vinohradoch a záhradách boli zničené, a keby sa aj boli zachovali, nemal by kto úrodu pozbierať. Mesto muselo z mestskej kasy platiť „víťazom” kontribúcie a starať sa o ich výživu a zábavu. Mešťanom nebolo do smiechu. Okupanti organizovali zábavy, oslavovali víťazstvo.
Okupačné armády sa usadili aj vo všetkých menších obciach v okolí mesta (Karlova Ves, Lamač, Záhorská Bystrica, Dúbravka, Stupava, Vajnory), ktoré postupne doslova vyžrali.
Napoleon sa už cítil pánom celej Európy. Rozmýšľal o tom, ako čo najviac pokoriť rakúskeho cisára, predtým posledného cisára historickej ríše rímskej nemeckého národa. Kul plány oženiť sa s potomkyňou skoro všetkých historických európskych panovníckych rodov, pravnučkou Márie Terézie. Svoje potomstvo s vyvolenou Máriou Lujzou (ktorá o tom asi ešte nevedela) už videl panovať v ďalších storočiach v zjednotenej Európe. Netušil, že sa blíži jeho koniec, a že ten koniec je už nebezpečne blízko. Bol na vrchole, čakala ho cesta dolu. Máriu Lujzu v roku 1810 dostal, syn sa mu narodil.
No už v roku 1813 zažil aj porážku pri Lipsku a v roku 1814 sa musel vzdať titulu francúzskeho cisára a s hanbou sa odsťahovať na ostrov Elba, ktorému smel vládnuť ako vlastnému kniežatstvu. Byť kniežaťom malej bezvýznamnej krajinky na ostrove, o ktorom skoro nikto nevedel, to pre Napoleona nebolo.
Využil nepozornosť svojich nepriateľov, ktorí sa sústredili na kongres vo Viedni, a s pomocou svojich priaznivcov sa vrátil do Paríža, aby obnovil cisárstvo. Jeho návrat však trval len sto dní. V bitke pri Waterloo skončili posledné zvyšky kedysi slávnej neporaziteľnej Napoleonovej armády. Napoleon sa musel vzdať. Požiadal Anglicko o osobnú ochranu. Dostal možnosť žiť pod vojenským dohľadom na ostrove Sv. Helena, kde v roku 1821 zomrel.
Do histórie mesta Prešporku sa šialený cisár zapísal aj svojou jedinou návštevou. Pravdou je, že nesprávne sa hovorí o návšteve mesta, lebo na katastrálne územie stredovekého mesta vlastne nikdy nevstúpil. Pohyboval sa len na pôde, ktorá patrila k Bratislavskému hradu, a tá ešte v roku 1809 nepatrila k územiu mesta.
Bola to vlastne len krátka zastávka na ceste z Viedne do Rábu (Györ), kam sa cisár vybral 31. augusta 1809 na inšpekciu svojho vojska. Cisárovi sa uráčilo prejsť Dunaj cez „lietajúci most” na severný breh. Mesto ho vôbec nezaujímalo. Korzičan bol zvyknutý na Paríž a Viedeň, nejaký malý Prešporok bol pre neho zanedbateľný. Zaujímalo ho opevnenie hradu nad mestom, mohutný kráľovský palác a situácia na kopci nad hradom, ktorá by sa dala pri vojenskej akcii výhodne využiť.
V sprievode svojich generálov a jazdnej gardy prešiel koňmo východným podhradím (Schlossgrund) a Zámockou ulicou (Schlossweg) až k západnej hradnej bráne (Schlossberg). Viedenskou bránou vstúpil do areálu pevnosti, ktorá bola obsadená jeho armádou. Po zbežnej prehliadke hradu cestou medzi vinohradmi vystúpili na najvyšší bod kopca západne od hradu (Eselberg).
Ak sa obrátili, uvideli hradný palác rovnako, ako ho dnes, po rekonštrukcii, vidia návštevníci Bratislavy. Na kopci vraj Napoleon zosadol z koňa, aby si odpočinul (alebo pre inú potrebu). Z tohto miesta nebolo na mesto vôbec vidieť. Možno ho potešil pohľad na západ, na Devínsku Kobylu a Rakúsko, kde už bol skoro neobmedzeným pánom. Celá „návšteva” trvala len jednu hodinu. Cez „lietajúci most” sa vrátili na južný breh a odcválali do Rábu.
Cesta na mieste terajšej Mudroňovej ulice sa volala Kaiserweg - Cisárka cesta. Niektorí tvrdili, že na počesť Napoleona. V skutočnosti ju tak obyvatelia mesta volali dávno pred Napoleonovou „návštevou”. Ktovie, koľkí skutoční cisári po nej kráčali pred príchodom zakomplexovaného uzurpátora.
Väčšine Európanov priniesol Napoleon Bonaparte len hrôzu, strach, utrpenie, smrť. Jeho činnosť možno na území Európy prirovnať k druhej svetovej vojne a jeho osobnosť na vážkach dejín bez problémov vyváži Hitlera a Stalina. Mussolini bol v porovnaní a Bonapartem hotovým neviniatkom. Napriek tomu sa našli a aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí považujú Napoleona za génia a za kladnú významnú osobnosť ľudských dejín.
Niektorý z jeho ctiteľov označil ešte v 19. storočí miesto na Somárskom vrchu, kde Napoleon údajne stál, kamenným blokom, na ktorom bývali vytesané písmená Q a N. Písmeno Q bolo skratkou latinského slova“qies”, označením pre miesto odpočinku, oddychu. Tu si teda, našťastie, Napoleon veľmi neodpočinul. Zaslúžený odpočinok ho očakával až o pár rokov na ostrove Svätej Heleny.
Pamätný kameň niekto pred 60 rokmi ukradol. Zachovala sa z neho len unikátna fotografia v zbierke Múzea mesta Bratislavy.
Štefan Holčík
FOTO - archív MMB