Odvtedy som už vo vode nikdy neblbol

Les však nebol nevyhnutnou podmienkou na súkromie. - Nejdeš si so mnou zaplávať? - spýtala sa ma raz koncom mája, už som bol skoro veľký, dlhonohá Milica. Pútala pozornosť nielen vtedy nezvyčajným menom a krátkou frizúrou. Nosila vždy dvojdielne plavky a tie zvýrazňovali jej maličké prsia.

- Odkiaľ?
- Od mosta.
- Idem.

Prešli sme okolo lodenice a lesíka, po brehu až k mostu a pod most a vliezli sme do vody. Dunaj voňal svojím nezabudnuteľným spôsobom a ak si mal ucho blízko pri hladine, počul si nekonečné šušťanie miliónov ton štrku, ktoré voda tlačila po dne.

- Dávaj pozor, - varovala ma pred tieňom mosta o dva roky staršia kamarátka. - Tu sú vo vode ešte zvyšky starého mosta, plávaj celkom na hladine!

Poslúchol som a ešte som sa chvel šteklivým vzrušením za nebezpečnou zónou, keď som zbadal, že šliapuc vodu sleduje, ako sa blížim, a tíško vraví:

- Gabčo, neblbni, nebudeme sa potápať ako v bazéne, z toho mám strach. Len sa budeme hrať a Dunaj nás ponesie. Len poď ešte bližšie.

Priplával som tesne k nej a ona ma pobozkala. Potom si ľahla na chrbát a prskla mi vodu to tváre. Vrátil som jej to a Milica sa zase priblížila tvárou ku mne. Objala ma stehnami okolo bokov a vtedy som si všimol, že má spodný diel plaviek okolo krku. Nepotápali sme sa. Bolo to oveľa, oveľa lepšie. Nechali sme sa riekou unášať.

Už sme boli na úrovni bazéna, už za ním, už za kúpaliskom a stále to bolo lepšie, ako tlačiť si hlavy pod vodu v bazéne. Nehľadeli sme na nič, len aby nás prúd nestiahol príliš do stredu a potom za zákrutou sme vplávali do zvyšku starého ramena a odpočívali v jeho prehriatej vode.

Odvtedy som už vo vode neblbol.

Banda sa tvárila ako nič. Prišli sme, už sme sa ani za ruky nedržali, boli sme si predsa len zaplávať. Bola to špeci banda. Rovesníci v školskom veku - všetci so staršími súrodencami. Rýchlo som pochopil, že starostlivosť o mladších súrodencov a nás, ich kamarátov, bola zámienka, ako zdúchnuť z domu.

Keď sme prišli, ohlásili sme všeobecnému nezáujmu náš návrat. Len Viktor, hotový učiteľ, mi pošepkal - nabudúce nebuďte tak dlho.

Zato náš Janko, ktorý sa dovtedy musel hrať s najmenšími, lebo na splavovanie rieky bol podľa bandy ešte malý, už horel zvedavosťou: - Kde ste boli tak dlho? A čo ste tam robili?

- Počkaj, trochu sa ohrejem na slnku a potom ťa vezmem, ukážem ti to.

Zvedavosť bola preň silný motív, pol hodiny čušal a ani raz nepovedal, že som nebratský. Potom som ho zobral medzi topole, kam chodili milenci a - chalani na chytanie žiab. Všetko som si dobre obzrel, keď sme tade kráčali s dlhonohou princeznou, a nahučal som mu, že sme tam chytali žaby. Zhltol to. Chvalabohu.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)