Za rozvodnou skriňou sa nám páčilo

V Šifbeku nahradili plynové osvetlenie elektrickým. Starší chalani sa jedovali, mali vo zvyku vyliezť na stĺp plynovej lampy, potiahnuť drôtik a už mali nad lavičkou tmu a mohli muchlať dievčatá.

Nám mladším však elektrina prišla vhod. K lampám totiž vybudovali v kúte parku aj rozvodnú skriňu. A za ňu sme sa mohli skryť a robiť aj za dňa to, na čo museli väčší čakať do tmy. Páčilo sa mi to.

Mám totiž ďalší hriech. Od malička som mal rád ženské prsia. Pamätám si, je to hriech z tmavých hlbín útleho detstva, ako som sa snažil pri našom starožitnom príborníku (jedna z mála zachránených vecí) dostatočne roztiahnuť ruky. Nie samoúčelne: Na oboch dvierkach širokej spodnej časti kredenca boli vyrezávané ozdoby. Uprostred oboch krídel boli rezané polgule s maličkými štoplíkmi na vrchole... čo budem popisovať.

Dodnes to pripomína ženské prsníky. A mojím cieľom bolo dorásť natoľko, aby som mohol oba tie drevené prsníčky naraz držať v ruke. Stál som pri kredenci a rozpažoval, koľko to len šlo, ale márne. Neviem, možno to bola nejaká hlbšia spomienka. Na moje dojčenské obdobie, alebo ešte kdesi z hlbšej minulosti mojich predkov. Neviem. Páčili sa mi. Pravdou je, že keď som dorástol dosť na to, aby som sa dotkol oboch, páčili sa mi už v inej verzii.

Telesná podoba lásky bola vôbec do pätnástich rokov trestná. Hrozba zhoršenej známky z mravov bola väčším strašidlom ako výsmech pubertou utláčaných rovesníkov. Zavčasu som si obľúbil tmu, keď nebolo vidno, že sa držím za ruky s nasledovníčkou malej Margarétky z prvej a druhej ľudovej, a aj vďaka tomu mi voňali všetky ročné obdobia, najmä tie s krátkym dňom, hoci pre pravdivosť spovede je dôležité povedať, že jeseň mi voňala zo všetkých najmenej.

Preto som mal rád jar za rozvodnou skriňou v Šifbeku. Sprvu akoby náhodou som sa pri drobných dôvernostiach dotýkal kamarátok v hornej časti tričiek a potom, keď som už mohol aj oficiálne, sa mi chveli ruky a trošku potili dlane. Bol som milo prekvapený, že sú to iné polguľky, než si moje dlane pamätali zo staručkého kredenca. A tento protiklad ma naučil, že muž môže byť tvrdý ako oceľ, nebude to vadiť, ale dievča by malo byť aspoň trošičku mäkšie, najmä v dôležitých partiách. Inak je to švindeľ. Alebo omyl. Čo je v týchto súvislostiach skoro to isté.

V tomto období si už naša dozorkyňa, pani Škovranová, musela nájsť nástupcov na naše miesta oberačov čerešní. Niekoľko rokov predtým sme jej aj s Jánom radi chodili pomôcť do záhrady - dala nám desaťkorunu a čerešní, koľko sme vládali odniesť, ale kút za elektrickou rozvodňou vyhral a pani Škovranová nám pri stretnutí hovorila:

- Ach, ale ten čas letí, čo Gabi? A ja až dnes viem, že to bola veta o kúte v parku.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)