Z vojenskej nemocnice je vládna budova
Napriek pokračujúcej druhej svetovej vojne v Bratislave v 40. rokoch 20. storočia postavili viaceré významné stavby. Po rozhodnutí o vybudovaní vládnej štvrte východne od Prezidentského paláca sa začalo s rekonštrukciou, prestavbou a dostavbou bývalého letného paláca ostrihomských arcibiskupov podľa projektu architekta Emila Belluša.
Palác bol vo veľmi zlom stave, lebo počas celého
Z vládnej štvrte, ktorá mala nasledovať, stojí len administratívna budova, pôvodne známa ako „Nová pošta“, v ktorej sídli ministerstvo dopravy. Architekti E. Kramár a Š. Lukačovič ju projektovali počas vojny ovplyvnení stavbami talianskych architektov bratov
Medzi ulicami Ondrejovou a Ružovou (teraz Gorkého a Jesenského) postavili v rokoch 1936 až 1939 budovu centrály Slovenskej národnej banky s hlavným priečelím do Štúrovej ulice. Aj tú projektoval architekt Emil Belluš. Reprezentačná ústredná budova banky bola citlivo zakomponovaná do svojho okolia a výškovo rešpektovala susedné stavby.
Zmena politickej situácia spôsobila, že vtedy ešte novostavba bola pre potreby centrálnej banky novovzniknutého štátu príliš malá. Jej vyvážené proporcie vylučovali nadstavbu objektu.
Rozhodlo sa o postavení novej budovy Národnej banky, a to na podobnej parcele medzi ulicami Goetheho (predtým Ondrejovej, teraz Gorkého) a Laurinskou. Aj táto budova sa priečelím obracia k Štúrovej ulici. Najprv zbúrali barokové budovy z druhej polovice 18. storočia, ktoré stáli na zvyškoch mestského opevnenia a na mieste bývalej priekopy pred Laurinskou bránou. Z nich najzaujímavejší bol nadačný dom svätého Ondreja. Kamennú sochu svätca, ktorá asi 150 rokov stála na nároží domu pri Ondrejovej ulici, premiestnili pred mestský bitúnok.
Počas vyhlbovania stavebnej jamy pre novostavbu sa prišlo na drevenú konštrukciu, ktorú považovali za časť potopenej a zasypanej lode. V novinách z toho obdobia sa možno dočítať, že nález - drevená konštrukcia - zasahoval, pod Holdererovov dom (teraz Laurinská 18). Nález je opísaný dosť nejasne, fotografia nie je známa. Možno nešlo o loď, ale o drevenú roštovú plochu, ktorú vybudovali v v stredoveku v bažinatom území dunajskej inundácie, aby tam mohli stavať kamenné mestské opevnenie.
V projekte architektov E. Kramára a Š. Lukačoviča sa už v roku 1942 uvažovalo aj s výstavbou divadla, ktorá sa však predĺžila až do roku 1955. Na pôvodnom nákrese priečelia banky smerom k Štúrovej ulici a terajšiemu Námestiu SNP vidno, že autori počítali so sochárskou výzdobou. Stredná os priečelia mala byť zavŕšená sochou orla, ktorý nesie v pazúroch veniec ( v ňom pravdepodobne dvojramenný kríž). Na skeletovej predsunutej konštrukcii okolo stredného okna druhého poschodia mali stáť kolosálne alegorické postavy. Nevie sa, či sa v projekte uvažovalo s kamennými sochami alebo s bronzovými. Rozhodne nemali byť z nekvalitného hořického pieskovca ako sochy múz neskôr inštalované nad vchodom do divadelnej časti budovy.
Fasády mali byť zrejme obložené travertínom, nie pieskovcom. Navrhovaná sochárska výzdoba priečelia bankového objektu sa nerealizovala. Ostali z nej len nepoužité podstavce. Po dokončení stavby už nikomu nenapadlo, že kamenná konzola nad strednou osou nebola len samoúčelným nápadom architekta, ale že čaká na dokončenie.
Umelecká výzdoba priečelia banky sa nerealizovala, ale okná miestností banky na prvom poschodí boli do Laurinskej (Leningradskej) ulice vyplnené kvalitnými jednofarebnými vitrážami.
Dnes sú na samotnej budove nové okná, vitráže zmizli. Pritom boli oveľa „umeleckejšie“ a z hľadiska dejín umenia omnoho cennejšie než gýčovité vitráže dodatočne osadené do zrušeného hlavného vchodu výstavného pavilónu, ktorý sa stal Parkom kultúry a oddychu. Návrhy na ne údajne maľoval Janko Alexy. V skutočnosti ich maľovali pod jeho dohľadom na hodinách „umeleckej výchovy“ súkromní žiaci.
Štefan Holčík
FOTO - archív