Do domu, ale aj z neho chodili len dospelí

Až časom, pod vplyvom učenia mladého filozofa a polyhistora Diamanta, ale aj vlastných nových skúseností, som si začal vytvárať reálny obraz o odvrátenom živote môjho rodiča.

Pochopil som takmer všetko. Dodnes však nerozumiem tomu, ako to urobil, že všetky tie ženy, ktoré sa k nám správali milo a láskavo, a ktoré o sebe v našej malej štvrti navzájom museli vedieť, nepestovali v sebe nevraživosť. Nuž nie vo všetkom som sa potatil.

Každému sa časom vyjasní. Mne k tomu dopomáhal otec, aj keď sa mu vec nepodarilo dotiahnuť do konca, lebo z Jáchymova to mal na Bajzdricu ďaleko. Zrekapitulujem to presne a budete si myslieť to isté čo ja: Hnilosť je základom všetkej skazy - preto sme sa po celý deň nevyvaľovali v posteli ani v nedeľu, aj keď sme v nej boli o dve hodiny dlhšie než cez školský týždeň. Ráno sa išlo do kostola. Dievky, aby postupom rokov dorástli na dobré gazdiné, pomáhali mame s obedom, učili sa. Malí sa doma hrali. Mňa zobral tatko na nedeľnú dopoludňajšiu vychádzku.

Išli sme do kaviarne, lebo som mal už oblek, potom na vychádzku do starého mesta a v starom meste do takých zapadlejších uličiek, ktorých múry pochádzali z dávnych storočí a boli tam aj nízke jedno a dvojposchodové, ale aj riadne mestské domy. A pred jedným takým mi otec vždy povedal, vraj ide dnu navštíviť nejakých známych, ku ktorým ma ešte nesmie zobrať. Keď podrastiem, roky rýchlo letia, on ma zoberie so sebou a uvidím, akí sú to príjemní ľudia a ako je tam fajn.

Do domu vchádzali len dospelí muži a len dospelí muži z neho aj vychádzali. Hodinky som nemal, tak neviem, ako dlho tam tatko bol. Krátko nie. No ani pridlho, pretože tieň slnka sa cez ulicu nepresunul. A potom sme išli domov a z kuchyne voňala polievka a petržlenová vňať a pečené mäso (bola nedeľa) a ja som sa mamičky spýtal:

- Chceš? Poviem ti, kde sme boli.

- Nemusíš, Gabi, viem, poznám otcove nedeľné potulky. A teraz ma neruš. Mám robotu s obedom.

A teraz neviem, či vravela pravdu, či nie. Vedela? Nevedela? Ak nie, vedela perfektne klamať, ak áno, tak tiež.

Na návštevu k tým známym som sa však nikdy nedostal. Niežeby pohostinnosť tohto typu niekedy celkom vymrela, ale tie stáročné uličky vyhodili do vzduchu, čo sa vtedy nazývalo budovaním. Na ich miesto prišiel monument modernej pokrokovej éry. Postavili most, ktorý bol vo svete jedinečný ani nie tak svojou architektúrou, ako tým, že viedol odnikiaľ nikam.

Keď si však dnes robím inventúru v ľuďoch z môjho, nášho sveta tých rokov, keď zrátam obuvníka Topoľského, malého Bulhara Bachča Bachčevanova, všetky Macušky, opravára rádií Sadloňa, otcovho švagra Lajka, celú tú dospelú ulicu a štvrť, chce sa mi smiať šťastím a rehotať sa nadšením ako švindler pri konskom handli.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)