Hrad mal byť grandióznou pevnosťou

Obyvateľstvo Uhorska žilo v 16. a v 17. storočí pod stálou hrozbou tureckých nájazdov. K tomu sa pridružili domáce vojny uhorskej šľachty proti Habsburgovcom, ako aj problémy s rekatolizáciou krajiny. Víťazstvo pri Moháči v roku 1526 natoľko posilnilo sebavedomie Turkov, že sa už videli pánmi vo Viedni.

V roku 1529 postúpili až k Viedni, ale po troch týždňoch márneho obliehania sa vrátili na juh. Turci odišli, ale strach zostal. Krajina, kade prešli, bola spustošená. Obyvatelia obsadených území sa snažili zachrániť útekom na sever. Ešte dnes žijú potomkovia utečencov z Balkánu, najmä Chorvátov, na území južne od Bratislavy. Z niekoľkých chorvátskych dedín sa stali bratislavské mestské časti.

V období tureckej okupácie južných uhorských žúp sa mesto Prešporok stalo rozhodnutím stavovského snemu hlavným a korunovačným mestom kráľovstva. Hrad nad mestom sa stal oficiálnou rezidenciou uhorského panovníka. V kráľovskom paláci mali byť natrvalo uložené korunovačné klenoty panovníka a celý „štátny“ poklad.

Hradný palác, taký, ako ho dal postaviť v prvej polovici 15. storočia kráľ Zigmund, sa zdal nedobytný. V polovici 17. storočia sa objavili pochybnosti o jeho „nedobytnosti“. Cisár sem poslal expertov, ktorí mu odporučili hrad lepšie opevniť.

Na základe ich odporúčaní vypracoval v roku 1663 cisárov projektant, vojenský inžinier Josef Priami, ideálny návrh na vybudovanie grandióznej pevnosti, ktorá by bola znamenala zásadnú zmenu tvaru celého hradného návršia a do opevnenia by bola pojala aj celé mesto.

Podľa nákresu, ktorý sa zachoval vo vojenskom archíve (Kriegsarchiv) vo Viedni, navrhoval Priami aj zriadenie mosta, ktorý by sa mal nachádzať pod hradom (na priloženej reprodukcii celkom dolu). Tam, na rozhraní Vydrice a Zuckermandlu, na mieste, kde dnes stoja pozostatky opevnenej Vodnej veže, sa už vtedy pár storočí nachádzal brod cez severné rameno rieky.

Hlavný tok Dunaja bol v južnejšom z ramien, približne na mieste terajšej diaľnice medzi Auparkom a napojením na cestu vedúcu z mosta Lafranconi. Ostrov medzi ramenami sa volal Pötschen. Severná časť ostrova, odkiaľ sa dalo prebrodiť k mestu, zanikla pri regulácii Dunaja na konci 19. storočia. Neskôr zasypali a vysušili aj pôvodný hlavný tok Dunaja, takže bývalý ostrov sa zmenil na južný breh rieky.

Inžinier Priami navrhoval zriadenie mostu, ktorého mostovka by bola uložená na rade člnov. Bol by to býval sezónny most, na zimu by sa musel rozoberať. Ak by sa ním boli dostali ľudia, vozy a zvieratá na ostrov Pötschen, cez hlavné koryto by sa zasa museli preplaviť kompou. Bolo to výhodné spojenie do Viedne cez Wolfsthal a Hainburg.

Na tom istom mieste sa loďkový most nachádzal aj v roku 1712. Na zachovanom pláne (v mestskom archíve) je však ostrov, na ktorý viedol most označený menom Engerau. Pevnosť podľa Priamiho návrhu nikdy nevybudovali.

Myšlienka mosta na člnkoch sa znovu objavila na prelome 18. a 19. storočia. Vtedy most postavili na výhodnejšom mieste, v predĺžení terajšej Mostovej ulice. V roku 1825 novozriadený most pomenovali podľa vtedajšej uhorskej kráľovnej Karolíny Augusty (Carolinen-Brücke).

Po postavení pevného železného mosta (ktorý niesol pôvodne meno Františka Jozefa I.), zriadili ešte raz cez Dunaj loďkový most na mieste, kde dnes stojí Nový most. Rýchlo sa však ukázalo, že bol prekážkou v lodnej doprave. V apríli 1945 na tom mieste postavili na pár týždňov pontónový vojenský most Sovietskej armády, lebo železný bol zničený.

Štefan Holčík 
FOTO - archív