Tatkov poklad sa skrýval vo veľkom pohári

- Pozri sa, čo som našiel,- zvolal raz Ján v špajzi, keď sme lašovali a dulovali, čo by sme si mohli pichnúť pod zub tak, aby sme nezrušili mamičkino plánované stravné hospodárstvo. Ján stál na stolčeku, čo sme nazývali štokrlík, čím sme sa líšili od prisťahovalcov s ich šamrlíkom. Rukou ukazoval dozadu, na najvyššiu policu.

Vymenili sme si miesta a - bol tam tatkov poklad. Päťlitrový zavárací pohár po vrch napechovaný tenučkými feferónkami.

Hoci domáce práce v duchu tradície v celom rozsahu patrili ženám v domácnosti, v duchu tej istej tradície špeciality musel robiť pán domu. Musel to vedieť, čo znamená, že musel vedieť aj bežné varenie, jeho tradičnou povinnosťou však bolo vyhýbať sa bežným prácam a robiť len špeciality. Toto bola jedna z nich. Tatko kdesi zohnal veľmi lacné (rozumej zadarmo, prípadne za dve pivá) feferónky a naložil si ich do kyslého nálevu. Bola to špecialita, než ju však stihol užiť, sedel v Justičáku a zelenina dva roky zrela v kúte špajzy. Mama ju nezavárala a tak ju akosi automaticky neregistrovala, alebo skôr verila, že majster kuchár sa vráti včas a papričky skonzumuje.

Vytiahol som zaváraninu spoza prázdnych fliaš a podal ju Jánovi. Kým som zišiel zo stolčeka, mal ju otvorenú a zahrýzol sa do prvej papriky.

- Boha,- zahrešil a začal pľuť do smaltovanej výlevky s mosadzným vodovodným kohútikom s označením Siemens. Tvár mal zmraštenú bolesťou.

- Nehreš!

- Ale predsa sa to musí dať jesť, keď sa otec aj s kamošmi išli u Švancera umlátiť za cigánskou pečienkou s feferónkami,- argumentoval a vypláchol si ústa vodou.

- Nevyplachuj si to vodou, to ťa bude štípať ešte viac,- uplatnil som svoju skúsenostnú prevahu. Raz mi dali u Švancera okoštovať, aj ma práve chlebíkom zachránili od pálenia.

- Musíš si dať kúsok chleba, kúsok, len tak hu žuť a zhltnúť. Nesmieš na to nič piť.

Neuveriteľné. Ján ma poslúchol a začal žuť chlieb. Taký, aký sme mali. Starý a tvrdý. Videl som cez jeho lebku ostrihanú na ježka, ako sa rodí v jeho hlave ďalší šialený nápad a začal sa ma zmocňovať strach. V takýchto situáciách sa Ján nedal zastaviť. Keď mi však vysvetlil, o čo ide, pristal som. Janko stanovil vedecký cieľ - vyskúmať, ako môžeme ten zelený oheň konzumovať pravidelne tak, aby nepálil, čím by sme odľahčili rodinnému rozpočtu.

Rozložil niekoľko krajcov chleba na stôl, rozkrájal ich na štvorčeky a na každý dal kúsok papričky. Štípalo to. Dal mi povel, aby som vymýšľal a ja som navrhol jesť to s horčicou. Horčica tlmila pálivosť len trochu a aj keby celkom potlačila pálivosť, mala jednu nevýhodu - musela sa kupovať. Okrem toho sme mali papuľky také vypálené, že sme v ten deň nemohli testovať už nič.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)