Brežneva vítali aj Katolícke noviny

V Rusku sa akosi uvoľňovala situácia, kde-tu v domácnostiach sa už dali nájsť televízory, a tak sme vedeli aj o Chruščovom známom mlátení topánkou po „kecpulte“ v sídle Organizácie Spojených národov.

V takejto atmosfére sme sa chystali do povinného vítacieho špaliera. Mal prísť významný predstaviteľ záruky svetového mieru a vysokých úrod pšenice, súdruh Leonid Iľjič Brežnev. Ešte sme netušili, že desaťročia jeho totálnej nadvlády nielen nad Ruskom, ale nad celou šestinou sveta, ktorú predstavoval moskovský blok, prinesú stovky ďalších mŕtvych a aj smutnú okupáciu našej vlasti. Pre nás to bol jeden z politických pajácov a najsmiešnejší bol tým, že mal také mohutné obočie ako zlosynovia z nemých filmových grotesiek.

A tak sme sa ho vybrali vítať. Kto uhádne, že to bol Mišov nápad, dostane gabačku. Rozhodli sme sa, že súdruhovi Obočie budeme mávať Katolíckymi novinami. Pozbierali sme sa po 50 halierov a vybrali sme trojčlennú úderku na nákup novín v kostole.

Do kostola sme išli dostatočne nedisciplinovane, čo museli pedagógovia naprávať ustavičnými zastávkami a prerovnávaním radov jednotlivých ročníkov, kým sa tí traja nevrátili a početný stav nadšených pionierov nedosiahol normál. Každý si noviny dobre schoval pod kabát a obvyklým spôsobom, teda štandardným vyčíňaním, sme si krátili tri hodiny čakania na prechod konvoja.

Ulica bola riadne uzavretá, v domoch po jej bokoch okná pozatvárané, počasie prijateľné, ani zima, ani príliš teplo, tak sme v dobrej vôli čakali. Konečne sa objavili autá, a keď prechádzala otvorená limuzína a Brežnev s tvárou zakrytou obočím nám štátnicky dôstojne mával, odpovedali sme mu mávaním novinami a šaleli sme od nadšenia. Pedagógovia si pôvodne mysleli, že naše nadšenie je triedne (nie triednické), potom však prišli na to, čím sa bavíme.

Hneď po prechode konvoja nastalo vyšetrovanie - kto sa opovážil jedného z vodcov svetového proletariátu zdraviť tmárskymi cirkevnými novinami? Ktosi z davu detí vykríkol, že tie noviny sme našli tam, na Krížnej, veď to bolo blízko kostola, a že nie každému sa ušlo mávadlo, drevená latôčka s pásikmi krepového papiera vo farbe trikolóry na konci, tak sme si ich vzali na mávanie.

Nič sa vraj nemôže stať, veď súdruh Brežnev aj tak vie čítať len azbuku. Neviem ako, ale podarilo sa to ututlať. Možno aj preto, že aj väčšina detí z Katarínskej už mala reálny obraz o slobode a blahobyte a ak by sa aj medzi nimi našiel niekto s názorom iným - bál sa očividne zradiť.

Celkom je však možné, že aj súdruhovia učitelia sa báli, že ich niekto obviní z nedostatočnej bdelosti vo fáze intenzívneho triedneho boja, a preto radšej usvedčujúce noviny zhabali, zlikvidovali a - bol pokoj.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)