Najmenšou mestskou bránou bola Južná

Do ulíc vnútri opevneného stredovekého mesta sa dalo dostať štyrmi mestskými bránami. Východná brána sa volala podľa blízkeho Kostola svätého Laurinca Laurinskou bránou.

Nachádzala sa na mieste, ktoré je dnes vyznačené na východnom úseku Laurinskej ulice, medzi hlavným vchodom do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava a pasážou Central. Jej posledné nadzemné zvyšky odstránili v období druhej svetovej vojny.

Južná brána bola najmenšia z mestských brán. Nachádzala sa pri vyústení dnešnej ulice Rybárska brána do Hviezdoslavovho námestia. Jej meno hovorilo o tom, že viedla smerom k Dunaju, k sídlisku rybárov, ktorí ňou obyčajne do mesta prinášali na predaj svoj úlovok.

Západná brána bola otočená smerom k Viedni a k predmestiu Vydrica. Preto niesla meno Vydrická (už v 15. storočí Wedritzer Tor), zriedkavejšie aj Viedenská (Wiener Tor). Jej prejazd bol tvorený pomerne dlhým neosvetleným tunelom, preto ju volali aj tmavou či temnou bránou (das finstere Tor). Najvyššie v teréne bola situovaná brána severná. Pred ňou stál kostol zasvätený archanjelovi Michalovi. Podľa neho dostala pomenovanie aj Michalská brána.

Na miestach všetkých mestských brán stáli ich predchodkyne či zárodky určite už na konci 13. storočia.

Pri neskorších prestavbách a zosilňovaniach mestského opevnenia prestavovali a zdokonaľovali aj mestské brány. Z jednoduchých priechodov cez hradobný múr sa postupne vyvinuli komplikované stavby, ktoré mali často charakter malej samostatnej pevnosti. Také boli najmä dnes už zbúrané brány Laurinská a Vydrická. Rybárska brána bola od 16. do druhej polovice 18. storočia zamurovaná, používal sa len malý priechod pre peších.

Vydrická brána, najbližšia k farskému a kapitulnému Chrámu Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina, bola bránou, ktorou sa pôvodne chodilo do mesta od kráľovského hradu. Už vo svojich počiatkoch bola iste výstavnejšia než ostatné mestské brány. Na začiatku 15. storočia, v čase stavby západného priečelia terajšieho chrámu, sa uvažovalo o tom, že sa bude do chrámu vchádzať aj z areálu, ktorý ešte nebol opevnený, a preto začali so stavbou honosného portálu na južnej strane pri juhozápadnom nároží chrámu. Určite sa uvažovalo s rozšírením plochy mesta na tomto mieste, čo by znamenalo, že Vydrická brána by už nebola potrebná. Možno by boli postavili novú mestskú bránu kdesi na západ od starej.

Konflikt, ktorý vznikol po upálení majstra Jana Husa, znamenal aj potenciálne nebezpečenstvo pre Prešporok. Nebol čas ani peniaze na rozširovanie mesta týmto smerom. V začatej stavbe honosného kráľovského portálu nepokračovali, torzo portálu zamurovali.

Jestvujúcu Vydrickú bránu, ktorá bola postavená v 14. storočí, spevnili tak, že k nej z oboch strán pristavali mohutné gotické bašty. Stalo sa tak zrejme v roku 1434, keď sa v mestských účtoch nachádza potvrdenie o vyplácaní honoráru robotníkom, ktorí na stavbu privážali kamene a vápno. Po dokončení zrejme veľmi pripomínala Viedenskú bránu (Wiener Tor) v neďalekom Hainburgu. Pristavané bašty Himmelreich a Leonfelder sa používali ako zbrojnice a ako väzenie. Pred bránou bol pôvodne padací most, ktorý nahradili v 18. storočí murovaným.

Areál brány zbúrali v roku 1778, keď si mesto vyžiadalo od Márie Terézie povolenie zbúrať už zbytočné hradby. Nad terénom sa zachoval len kus severného múru brány zo 14. storočia, na ktorý bol na konci 18. storočia pristavaný pomerne chudobný nájomný dom. Aj most brány, ktorý viedol ponad hlbokú priekopu, je zachovaný, ale je schovaný pod dnešnou ulicou.

Nie sú známe nijaké autentické kresby historickej Vydrickej brány. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa pokúsil maliar Karl Frech nakresliť pohľad na bránu z vtáčej perspektívy. Pri kreslení postupoval zrejme podľa rád a pokynov vtedajšieho mestského archivára a prednostu Vedeckých ústavov mesta Bratislavy doktora Ovidia Fausta.