V rádiu boli panáčikovia v teplákoch

Môj ocino počúval rádio a bol pritom veľmi bdelý. Veľmi, priam úpenlivo, bdel, aby nik nepočul, že on počúva, lebo by počul, že otec počúva niečo, čo sa počúvať nesmie. To si vyžadovalo priam špičkovú bdelosť, lebo náš byt bol v mezzaníne, čo bolo čosi ako mierne zvýšené prízemie.

Uvedomoval som si jeho bdelosť, lebo bola priam infekčná, a preto som bdel aj ja a síce na to, aby som nezaspal a zároveň na to, aby som nijakovsky nedal najavo, že som hore, keď ma nad ránom zobudil praskot a pískanie rádia, či ešte skôr mihotavé svetlo zápalky, keď si ešte v posteli ocino zapaľoval cigaretu bez filtra. V horúcich letných nociach ma ešte pred obradným prvým zapaľovaním zobudil otcov tichý šramot, keď sa vysúkal z postele, aby zatiahol roletu, dovtedy vytiahnutú kvôli prílevu vzduchu. Na druhej polovici rodičovskej postele zašomrali perá, to sa mamina prevalila na druhý bok, na poslednú polhodinku pred tým, než sa vydajú na dlhú pešiu cestu do roboty na Trnávke.

Rádio praskalo a pískalo potichučky a jasne. Aj ono už bolo naučené bdelosti. Bola to stará nezničiteľná skrinka značky Phillips. Na vrchu čierneho kvádra bola škála. Tak sme nazývali sklopnú sklenenú dosku s napísanými menami miest, ktoré sme poznali, aj o ktorých sme nechyrovali. O takých, čo voňali diaľkou a exotikou, celkom inou hudbou, ako sme smeli počúvať. Boli tam tiež čísla, ktorým vari nikto nerozumel (neskôr som sa presvedčil, že otec áno, a veľmi dobre). Škála bola upevnená v dvoch valčekoch so zárezmi a v tých valčekoch boli aj malé žiarovčičky, ktoré osvetľovali sklenú dosku i kovový pohyblivý pásik so zárezom označujúcim presnú polohu hľadača staníc kdesi vnútri tej skrinky. Cez prednú stenu bola natiahnutá riedka látka, ako režné plátno a vpravo hore bolo veľké magické oko. Oko svietilo jasne zeleno, keď rádio hralo, ako má hrať, a hnevalo sa a celé sa zaťahovalo čiernotou, keď nebola stanica správne naladená. V rozhlasovej pohode bola z čiernej plochy len úzka štrbinka, rádio pripomínalo spokojnú jednookú mačku, ktorej sa očisko ligoce samoľúbym potešením.

Keď som bol ešte menší, tak som si myslel, že dnu sú malí panáčikovia, podobní ako subtílne drevené figúrky z automobilovej pretekárskej hry (tá hra bol buržoázny prežitok, lebo to boli autá typu Formuly 1 vtedajších čias, zdrobneniny motorových cigár so štyrmi nekrytými kolesami a dnu boli zasadení akože jazdci). Lenže jazdci z tejto formuly nemali spodnú časť tela, kým v mojich predstavách rádia zdnuká robili takí istí panáčikovia, len s dlhými nohami v hnedých vypasovaných teplákoch, aké sme mali s bratom Jánom na domáce hry. A panáčikovia podľa mňa dnu hrali, čítali správy, rozprávali cez drôty, a preto mali celkom dospelácky hlas a bola to fajn predstava. Raz mi predstavu otec pokazil, mal som asi štyri roky, a on mi ukázal, ako sa vymieňa elektrónka. Povedal vraj pentóda...