Paláce konzervatória sú už zabudnuté

V časopise Nová Bratislava v roku 1932 (4. číslo) je publikovaný príspevok Antona Horejša pod titulkom Umenie a umelci. Autor v ňom dokumentuje situáciu umelcov a umeleckého školstva v neľahkej situácii vyvolanej svetovou hospodárskou krízou.

Ako všetci prispievatelia tohto „pokrokového” časopisu, hádže aj on všetku vinu za zlú situáciu na vtedajšie vedenie štátu. Z iných príspevkov v časopise jasne vyplýva, ako autori slepo verili, že záchrana je možná len v komunizme.

V spomenutom článku sa čitateľ dozvedá o situácii na vtedy ojedinelej Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, ktorá bola založená v roku 1919. Podľa slov autora príspevku „učitelia sa od založenia hudobnej akadémie trasú, či dostanú na prvého plat a boli pauzy i niekoľkomesačné, že platov nedostávali”.

V článku nie je uvedená adresa akadémie (zrejme ju vtedy každý v Bratislave poznal), ale píše sa, že „tu vyrastá umenie za podmienok, že sa budova, ktorá je strediskom hudobnej výchovy na Slovensku, ktorú každým rokom navštevuje 400 žiakov, sosunuje a náhle spadne... Umenie sa rodí v budove, kde sú chlievy (myslí sa stajne), kde sa nedá dýchať, kde je plieseň, kde sa vlhkom ničia klavíry, kde prší na klaviatúru, kde sa povaly prepadávajú a kde okná majú diery, že tam možno strčiť celú ruku”.

Slová iste tendenčne prehnané. Doložené sú však fotografiami. A tie umožňujú identifikovať budovu „akadémie“ hoci už 70 rokov nestojí. Bol to starý šľachtický palác na brehu Dunaja, v tesnej blízkosti Vodnej kasárne, ktorej torzo je dnes sídlom Slovenskej národnej galérie.

V stredoveku bolo koryto Dunaja omnoho širšie, než je dnes. Plytké korytá a oblasť, ktorá bývala zaplavovaná, siahali až po líniu priečelí domov na severnej strane Gorkého ulice a Hviezdoslavovho námestia. Keď bol stav vody v Dunaji nízky, vznikali tam početné ostrovy, na ktorých si rybári stavali dočasné bydliská.

Zasypávaním priestoru vznikla plocha vhodná na stavbu celej štvrte. Severný breh koryta Dunaja sa ustálil približne na dnešnej línii, a tak bolo možné už v rokoch 1759 až 1763 postaviť na spevnenom teréne na svoje časy neobvykle rozsiahly komplex Vodnej kasárne.

Len pár krokov od kasárne, hore vodou (teda smerom k vydrickému predmestiu), bolo prístavisko kompy, známej pod menom „lietajúci most”. Oproti prístavisku sa začínala ulica, dnes Riečna, ktorá sa v minulosti volala aj Mostová (na rozdiel od terajšej Mostovej).

Podľa starých plánov stál vedľa Vodných kasární smerom k Riečnej ulici dom s mimoriadne dlhým dvorom smerujúcim k terajšiemu Hviezdoslavovmu námestiu. Parcela toho domu je dnes ťažko predstaviteľná, lebo od prelomu 30. a 40.rokov 20. storočia sa na jej mieste nachádza vozovka, park a chodník pozdĺž Dunaja. Predstavu o tom, ako blízko toku Dunaja stálo južné priečelie domu a susediacej Vodnej kasárne si možno urobiť, ak si uvedomíme, že hlavný portál kasárne stál približne tam, kde stojí teraz pomník maliarovi Bohúňovi.

Južné priečelie malého paláca malo asi polovicu dĺžky parcely vedľajšej kasárne. Stredná časť fasády mierne vystupovala formou rizalitu s balkónom nad bránou, po stranách rizalitu boli dve krídla po tri okná. Fasáda bola pomerne jednoduchá, niesla znaky klasicizmu z konca 18. storočia. Kamenný balkón nad bránou niesli dve kamenné konzoly po stranách a menšia v strede, ktorá bola pokračovaním svorníka brány. Zábradlie balkóna z liatiny bolo mladšie, pravdepodobne zo 60. rokov 19. storočia. Dlhý dvor bol lemovaný jednoposchodovými krídlami s pavlačami a prízemnými objektmi. Na prízemí mala „akadémia“ aj koncertnú sálu, prerobenú pravdepodobne zo stajní. Pred jej dverami bola postavená drevená búdka, slúžiaca ako predsieň či závetrie.

Pred prvou svetovou vojnou patril palác grófovi Ludwigovi (Lajosovi) Benyovszkému. Bol to prasynovec známeho Mórica Beňovského, kráľa Madagaskaru v 18. storočí. Ludwig mal právnické vzdelanie a vlastnou usilovnosťou sa stal veľmi bohatým magnátom. Patrili mu veľkostatky v Lehniciach (predtým Nagylég) pri Dunajskej Strede a panstvo s termálnymi prameňmi a hradom Siklós v južnom Maďarsku. Jeho manželka Alžbeta bola rodená barónka Ocskayová. Jej brat Štefan von Ocskay je v roku 1890 uvedený ako obyvateľ paláca, ktorý mal vtedy adresu Donauquai 4 (Dunajské nábrežie), resp. Franz Josef Stadt No. 48.

Po prvej svetovej vojne stratil gróf Benyovszky veľa svojich majetkov. Prišiel aj o palác v Bratislave. V 30. rokoch sa už uvažovalo o rozšírení nábrežnej komunikácie. Možno preto sa objekt ničil, bolo už škoda investovať do jeho údržby. Konzervatórium sa presťahovalo do adaptovaného paláca na dolnom konci Rybného námestia, ktorý predtým patril kniežaťu Rohanovi. Dnes sú už obidva paláce dávno zbúrané a zabudnuté.

Štefan Holčík
FOTO - archív