Do Hradu viedlo niekoľko brán
Opevnený areál Hradu bol od nepamäti prístupný viacerými bránami. Niektoré sa zachovali, iné v priebehu času zamurovali, alebo celkom odstránili. Na mieste starších, alebo neďaleko nich, vznikali novšie brány, v závislosti od vývoja fortifikačných zariadení.
Pôvodná cesta od dunajského brodu sa začínala niekde v priestore Rybného námestia, prechádzala územím, na ktorom neskôr postavili Chrám svätého Martina, pokračovala terajšou Kapitulskou ulicou až k miestu, kde dnes stojí dom Na vŕšku 4.
Jej pokračovanie do terajšej Zámockej ulice, k miestu dnešného penziónu Chez David prerušili ešte v 13. storočí, keď postavili mestské hradby a vyhĺbili priekopu pred nimi. Ďalej cesta špirálovito pokračovala až k miestam pri začiatku Mudroňovej ulice, kde je v hradnom opevnení Viedenská či Karolova brána.
Keď v stredoveku prerušili plynulú špirálu cesty na Hrad, ukázala sa potreba vybudovať do areálu Hradu bránu na mieste pomerne ľahko prístupnom z mesta. Vhodné miesto bolo na svahu nad západnou mestskou bránou (Vydrickou). Strmou, ale krátkou cestou sa tam dalo dostať k juhovýchodnému nárožiu hradného opevnenia.
Pod nárožím vybudovali v prvej štvrtine 15. storočia bránu, ktorou mal kráľ vychádzať z Hradu, ak mal namierené do mesta, najmä do novostavaného Chrámu Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina, ako sa chrám ešte vtedy volal. Nad novou hradnou bránou postavili mohutnú vežu s jemnou kamennou dekoráciou na fasádach.
Keďže bádatelia v Uhorsku v 19. storočí spájali všetko na pohľad krásne gotické s obdobím uhorského kráľa domáceho pôvodu Mateja Korvína (r. 1458 - 1490), aj výstavba brány s vežou bola dlho kladená do jeho obdobia a brána sa označovala ako Korvínova.
Výskumy v druhej polovici 20. storočia ukázali, že veža vznikla už oveľa skôr, v období, keď sa uhorský kráľa Zigmund (r. 1368 - 1437) rozhodol prebudovať uhorský hrad Pressburg na svoju cisársko-kráľovskú rezidenciu. Zigmund prežil časť detstva na dvore svojho otca Karola IV. v Prahe. Poznal tamojšiu gotickú architektúru, ktorá reprezentovala obdobie vlády jeho otca.
Projektant prešporskej hradnej veže s bránou mal pred očami pražské veže s ich vysokými dlátovitými strechami (Staroměstská mostecká věž, Prašná brána...) a bohato zdobenými kamennými fasádami (treba si však uvedomiť, že dnešné „gotické” fasády tých veží prenikavo rekonštruovali a doplnili aj nepôvodnými kamennými ozdobami na prelome 19. a 20. storočia).
Okrem tejto veže postavili vtedy pri juhozápadnom nároží opevnenia ďalšiu hranolovú vežu s prejazdom, z ktorej sa po prestavbe opevnenia v 17. storočí zachoval len zvyšok základov na terajšom nádvorí pri Leopoldovej bráne.
Zachovanú východnú gotickú bránu s vežou ešte v 18. storočí označovali ako „parádnu”, hoci časť jej výzdoby bola už určite poškodená. Nevieme ani, či ešte stála nejaká socha vo výklenku nad portálom brány (Panna Mária?), ani ďalšie chýbajúce sochy (anjelov?) na konzolách po jej stranách.
Od konca 18. storočia do polovice 20. storočia využívali hradný areál ako kasáreň. „Parádna” brána už nebola potrebná. Jej vysoký prejazd horizontálne rozdelili, po stranách zúženého prejazdu vybudovali komôrky pre stráž, ktorá bola ubytovaná aj vo vzniknutom nízkom priestore nad prejazdom. Sieň na 1. poschodí veže predelili horizontálne na dve podlažia, osvetlené novo prerazenými oknami do pôvodného stredovekého múru. Aj tam ubytovali vojakov, neskôr tam bývali nájomníci. Veža bola zakrytá veľmi nízkou strechou tvaru pyramídy, pokrytou eternitom.
V 70. rokoch vežu a bránu čiastočne opravili. Odstránili vstavané konštrukcie, zamurovali neskôr vybudované okná, čiastočne doplnili chýbajúce časti kamennej dekorácie fasád. Značne zvýšili pyramídu strechy, ale je isté, že gotická strecha bola omnoho vyššia. Nebolo už možné rekonštruovať priľahlú časť gotického opevnenia ani vnútornú bránu, lebo tú časť zásadne prestavali v tretej štvrtine 19. storočia.
Juhovýchodná brána dáva možnosť predstaviť si, ako bola v 15. storočí riešená dekorácia hlavného (južného) priečelia kráľovského paláca na Hrade. Tá sa len sporadicky zachovala pod neskoršími omietkovými vrstvami. O jej bohatstve však svedčí množstvo druhotne použitých architektonických článkov objavených v paláci počas predošlej, ale aj pri práve sa konajúcej rekonštrukcii.
Štefan Holčík
FOTO - archív, Oto Limpus