Prežitky feudalizmu nikto nechránil

V prvej polovici 17. storočia sa zdalo, že turecké vojská hlavné mesto Uhorska, Prešporok, už neohrozia. Vtedajší ostrihomský arcibiskup Georg Lippay sa preto rozhodol zriadiť pomerne ďaleko za hradbami mesta veľkú okrasnú záhradu.

Skúpil pozemky medzi cestami do vinohradov a záhrad. Na ich mieste dal postaviť okrasné stavby, záhradné pavilóny, fontány a vysadil množstvo domácich aj cudzokrajných rastlín.

Arcibiskup Lippay hádam nikdy Ostrihom, ktorý bol obsadený Turkami, nenavštívil. Narodil sa, ako jediný z ostrihomských arcibiskupov, v Prešporku, v rodine nie veľmi zámožného šľachtica. Jeho rodné mesto sa stalo jeho sídelným mestom, keď sa stal arcibiskupom. Možno práve preto venoval mnoho financií a síl na zriadenie letného paláca arcibiskupov a parku práve tu.

Jeho záhrada na mieste medzi terajšou Štefánikovou ulicou a Banskobystrickou ulicou (teraz zmenšený park pri paláci úradu vlády), ako aj aleja na mieste terajšieho Námestia slobody (Furstenallee, poslovenčené Firšnál), bola známa široko-ďaleko. Ešte v 17. storočí o nej vydali knihu v maďarčine, ktorej autor bol iný člen rodiny Lippayovcov. Kniha vyšla pod názvom A Pozsonyi Kert.

Keď v 18. storočí turecké nebezpečenstvo úplne pominulo, vznikali za hradbami mesta ďalšie šľachtické záhrady a letné sídla. Niektoré z nich (Pálffy, Esterházy, Erdődy, Apponyi) zanikli, niektoré jestvujú doteraz (Grassalkovich, Aspremont).

V tridsiatych rokoch 19. storočia vznikol ďalší záhradný palác a park za colnou hranicou mesta medzi cestami do Svätého Jura a do Trnavy. Bola to usadlosť grófa Berchtolda v priestore terajšieho Trnavského mýta. Neskoroempírový palác stál od roku 1832 na mieste, kde 1981 postavili Dom ROH, teraz Istropolis.

Vyčnievajúci stredný rizalit paláca zavŕšil trojuholníkový štít, v ktorom bolo veľké kruhové okno. Štít na fasáde podopierali štyri dvojice plochých lizén, ktoré boli ukončené korintskými hlavicami zo štuky. Na prvom poschodí bol kamenný balkón, na ktorý sa vstupovalo troma vysokými dverami s polkruhovým záklenkom.

V strednej osi pod balkónom bol vstupný portál. Bočné krídla boli jednoduchšie, každé malo dĺžku piatich okenných osí. Nad oknami poschodia boli úzke polia naležato, vyplnené empírovým štukovým florálnym ornamentom. Nárožia budovy zdôrazňovalo štukové kvádrovanie. Na úzkej juhovýchodnej fasáde bol na poschodí ešte jeden široký balkón na kamenných konzolách. Balkóny mali železné kuté a liatinové zábradlia.

Vstupná hala na prízemí bola vydláždená mozaikou z riečnych kamienkov, pripomínala hrboľaté terazzo. Z haly viedli na poschodie široké kamenné schody s liatinovým stĺpikovým zábradlím. Hlavná sála na poschodí bola troma dverami priamo prepojená s balkónom. V celej budove sa až do demolácie zachovali pôvodné drevené dvere a podlahy, hoci už roky neslúžila pôvodnému účelu.

Od konca 19. storočia bola nájomným domom, potom kláštorom tešiteľov, hudobnou školou. Napriek tomu sa dala rekonštruovať. Park už nejestvoval, na jeho mieste bolo „centrálne trhovisko”. Na mieste hospodárskych objektov za kaštieľom, smerom k Tehelnému polu (kde sa pôvodne ťažila hlina na výrobu tehál), stáli už na konci 19. storočia mlyny.

Výhodné bolo ich situovanie vzhľadom na blízkosť železnice, ktorá od 40. rokov 19. storočia lemovala na severnej strane berchtoldovské pozemky.

Počas výstavby predimenzovaného komplexu Domu odborov bolo možné historickú stavbu (vtedy skoro 150-ročnú) zachovať a zapojiť do novovznikajúceho areálu.

Nikomu však nenapadlo „prežitok feudalizmu”, navyše aj bývalý kláštor, chrániť. Nikto pred búraním objekt nezameral, nezdokumentoval. Neskúmal, či na stenách reprezentačného poschodia nie je zachovaná pôvodná maľovaná výzdoba stien. Určite bola!

A Bratislava prišla o významnú architektonickú pamiatku, ktorú nemožno ničím nahradiť.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Oto Limpus