Ťažké chvíle bratislavských študentov

Hneď po bombardovaní Bratislavy 16. júna 1944 vznikla nenávistná kampaň proti Čechom a Židom, ktorých označovali masmédiá a časť obyvateľstva za vinných za nálet.

Na verejných priestranstvách sa objavovali okrem iných potupných aj nápisy Češi peši do Prahy. Mnohí z nich odišli zo Slovenska, medzi nimi aj vysokoškolskí učitelia. Aj náš profesor ekonomickej geografie Hromádka odišiel do Prahy v čase našich posledných skúšok, ktorými sme mali ukončiť semester. Vrátil sa až koncom novembra a tak sme mali nezavinene prerušené štúdium.

Horšie na tom boli študenti, ktorí sa chystali študovať na vysoké školy a nemali nárok na odklad z vojenskej služby, ako aj čerství absolventi vysokých škôl, ktorí mali odklad len na čas štúdia. Tí museli narukovať a väčšina z nich bola nasadená na východný front. Postihnutí boli aj spolužiaci židovského vierovyznania, ktorí boli transportovaní do koncentračných táborov. Viacerí vysokoškoláci sa zapojili do Slovenského národného povstania. Mali prerušené štúdium a viacerí z nich sa do školských lavíc ani nevrátili. Z mojich spolužiakov šiesti.

11. januára 1945 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a na vojenskú službu mali nastúpiť aj vysokoškoláci, ktorí mali prerušené štúdium. Ako vojaci boli nasadení na kopanie zákopov a opevnení v severnom Taliansku. Viacerí sme mali šťastie a vybavili sme si možnosť kopať zákopy v Bratislave s odôvodnením termínu štátnej skúšky koncom zimného semestra vo februári. Skupina, do ktorej ma zaradili, kopala zákopy v Lamači. Nákladné autá nás vozili ráno o siedmej hodine z Reduty, kde sme dostali na raňajky kávu Meltu a chlieb. Pretože predpoludním bývali časté protiletecké poplachy, viac času sme strávili v lamačskej krčme. Sem nám vozili obed podobný obedu väzňov, ktorý sme konzumovali z vyfasovaných ešusov. Po obede približne o 14. hodine nás vozili nazad a až do večerných hodín sme mali presunuté prednášky a cvičenia.

Niektorí, najmä študenti z vysokoškolského internátu Hlinkovej mládeže na Železničiarskej ulici, sa dal „zverbovať“ do oddielu POHM (pohotovostný oddiel Hlinkovej mládeže) a boli nasadení do strážnej služby na povstaleckom území. Viacerí z nich boli po oslobodení odsúdení ľudovými súdmi a do školských lavíc sa už viac nevrátili.

Kopanie zákopov sme skončili koncom marca 1945, keď prezident Slovenskej republiky vyhlásil dobrovoľnú evakuáciu občanov Bratislavy.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce)